Od Hnevu A Nenávisti Až Po Podráždenie, Hnev A Hnev

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Navonok je hnev veľmi silným afektom, ktorého pozorovanie prejavuje u účastníkov kontaktu vyvolávanie fantázie o jeho deštruktívnosti. Zlosť však slúži na to, aby ste v rámci splývajúceho vzťahu získali to, čo chcete. Deštrukcia toho druhého a vzťah s ním nie je súčasťou plánov človeka, ktorý prežíva hnev. Vznik tohto pocitu je navyše možný iba vo vzťahu, ktorý má jedinec s osobitným významom. Tento charakteristický rys hnevu spočíva v samotnej etymológii tohto slova - pochádza zo slovanského slovesa „zlosť“(zrejme odvodeného od mena pohanského boha Yarila), čo v ruštine znamená „vzrušiť sa, vrieť, a tiež na zapálenie milostnej túžby “a v ukrajinčine -„ zafarbíš sa, nahneváš sa, žiariš “. Staroveký koreň yar-, ku ktorému názov Yarila stúpa, znamenal jar, ako aj stav lásky a pripravenosti plodiť potomstvo. Sloveso „zlosť“v niektorých dialektoch ruského jazyka znamená „chtíč, rozrušený stav počas ruje u zvierat“a v niektorých ukrajinských dialektoch - „vášeň, horlivosť, milostná pripravenosť“[5, 9].

Napriek tomu, že zvonku prejav zúrivosti často vyzerá hrozivo, neslúži na zničenie objektu. Toto je rozdiel medzi popísaným afektom a napríklad nenávisťou zameranou na zničenie predmetu v teréne. Nenávisť sa tiež javí ako fenomén fúzie, na rozdiel od hnevu však neznamená potrebu pripútanosti. Individuálna skúsenosť hnevu alebo nenávisti ho odsúdi na nemožnosť organizácie kontaktu s okolím, pričom sa ponára hlbšie do sútoku, čo naopak pri najmenšej frustrácii podporuje proces vzniku a eskalácie hnevu alebo nenávisti.

Napriek tomu je potrebné poznamenať, že hnev slúži evolučnému (vo fylogenetickom zmysle ľudského vývoja ako biologického druhu) a ontogeneticky významnému pokusu realizovať najskoršie túžby jednotlivca, čo naznačuje frustráciu životných potrieb. Regulácia vzťahov v oblasti organizmus-prostredie jednotlivcom prostredníctvom zážitku hnevu sa ukazuje ako dôležitá v štádiu, keď ešte neboli vyvinuté zrelšie mentálne mechanizmy. Tendencia izolovať hnev ako jediný dostupný mechanizmus na reguláciu vzťahov v teréne u dospelého je ukazovateľom vlastných porúch, ktoré predstavujú ontogenetickú a fylogenetickú regresiu.

Podráždenie, hnev, hnev predstavujú neskorší, a teda zrelší, tak v ontogenetickom, ako aj vo fylogenetickom zmysle pokus o reguláciu procesu kontaktu v teréne. Na rozdiel od vyššie popísaných spôsobov zvládania agresie nie sú tieto emocionálne javy zamerané na udržanie symbiotických vzťahov, ale na udržanie hranice kontaktu jednotlivca s okolím. Podráždenie je prvým predbežným pokusom signalizovať pretrvávajúce narušenie hranice kontaktu alebo zmarenie niektorých potrieb. Hnev plní rovnakú úlohu, líši sa iba intenzitou prejavu a stupňom pripravenosti konať [2]. Hnev zase funguje ako reakcia na hrozivú situáciu. Opísaná sekvencia zodpovedá tvorivej adaptácii, v ktorej podráždenie, hnev a hnev sú znakmi narušenia hranice kontaktu alebo frustrácie akejkoľvek potreby. Sila vznikajúceho afektu u jednotlivca je zároveň derivátom stupňa agresivity vo vzťahu k jeho hraniciam alebo dôležitosti frustrovanej potreby.

Napriek tomu, že tieto pocity vykonávajú adaptačnú funkciu, tvorivo organizujúcu kontakt jednotlivca v teréne, môžu mať tiež svoj podiel na etiológii porúch kreatívnej úpravy. Jedinec tak môže stratiť citlivosť na agresiu zo strany okolia a v dôsledku toho sa stať necitlivým na svoje prejavy agresie [3]. V tomto prípade môže byť kontakt s rozvíjajúcimi sa zážitkami prerušený projekciou (formujúci sa strach), retroflexiou (napríklad vo forme asténie), vychýlením (napríklad v podobe nadmernej túžby potešiť alebo potešiť ostatných) Alebo sa môže jedinec ukázať ako necitlivý voči prvým známkam vznikajúcej agresie, uvedomuje si to iba vo forme nadmernej reakcie silného hnevu, ktorá môže kvôli svojej náhlosti zničiť kontakt a niekedy aj vzťahy.

Berúc do úvahy vlastnosti psychoterapie, ktoré zodpovedajú opísanej fenomenológii, treba venovať pozornosť rozdielom v terapeutických prístupoch v situáciách určených prítomnosťou hnevu a hnevu na jednej strane a zrelšej agresie - podráždenia, hnevu a hnevu, na druhý [4]. V prvom prípade klienti potrebujú bezpečný kontajner na silné afekty, ktorým chýbajú predchádzajúce životné skúsenosti, aby viac -menej bezpečne zvládli hnev a nenávisť. Agresia sa v tomto prípade môže vyvinúť do zrelších kontaktných foriem iba v dôsledku presvedčenia (vyplývajúceho z účinného zadržania), že ich silné vplyvy sú tolerovateľné pre terapeuta aj pre nich samotných. V druhom prípade by sa terapeutické stratégie mali zamerať na zachovanie funkcie regulácie hranice kontaktu, na vykonanie ktorej sú navrhnuté emocionálne reakcie hnevu, podráždenia a hnevu. Takže napríklad jednou z terapeutických úloh je prinavrátiť klientovi jeho citlivosť na agresiu, vlastnú aj zo strany okolia. V prípade, že je hnev jedinou možnou formou prejavu agresie, je terapeutické obnoviť schopnosť kalibrovať podráždenie a hnev, ktoré pred tým vznikli.