O Strachu Zo Smrti A O Tom, Ako Ho Prekonať

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Strach je najmocnejšou emóciou, prvou, najstaršou - ktorá pochádza z archetypu, ktorý je zásadný pre vzhľad všetkých ostatných emócií a pocitov. S emóciou strachu nám psychika signalizuje nebezpečenstvo, ohrozenie života. Keď nie sú okolo tigre so šabľami a naši príbuzní nás nevyženú zo smečky do savany, kde nie je možné prežiť osamote a dokonca nás už ani nezožrať, utekajúci pred hladom v „daždivý deň“- strach je naším pomocníkom a ochrancom predovšetkým pred vlastnou „neprispôsobivosťou“, ktorá zachováva integritu jednotlivca i celého nášho druhu po desaťtisíce rokov. Emócia strachu nám signalizuje, že musíme byť zachránení za každú cenu, v súvislosti s ktorými si telo v reakcii na to vyvinulo autonómne reakcie, ktoré sú optimálne na prežitie tisíce rokov. Každý živý tvor sa snaží prežiť. Človek nie je výnimkou …

Poháňaný prírodou

Zvieratá sa inštinktívne zachraňujú pred dvoma hlavnými hrozbami - zomrieť od hladu a nebezpečenstva požitia, na ktoré každý živočíšny druh reaguje po svojom: utečie, zaútočí alebo sa skryje, vrátane predstierania, že je mŕtvy. Reakciou človeka na nebezpečenstvo (strach) je extrémna mobilizácia všetkých telesných systémov: okamžité uvoľnenie adrenalínu, prietok krvi do svalov a končatín, odtok z mozgu a žalúdka, rozšírené zrenice a vstreknutie cukru do krvi.. Osoba stojí pred nevedomou voľbou (v tejto chvíli sa vedomie vypne kvôli extrémnej pomalosti - zatiaľ čo si myslíte, že vás „zožerie“): poraziť, utiecť alebo sa skryť.

Prečo však človek prejavuje rovnaké vegetatívne reakcie v okamihu, keď mu zvonku nehrozí a je v bezpečí a chránený? Obvykle človek počuje racionalizáciu takýchto stavov: Vystrašili ma búšenie srdca, dýchavičnosť, bolesť žalúdka atď. Ale, bohužiaľ - nie … Organizmus reagoval podobným spôsobom na potlačený iracionálny strach. Vedomá reakcia organizmu nie je ani sekundárna, ale terciárna - je to reakcia mobilizácie na „zvonivý zvuk“pri dverách vedomia; podvedomý strach zo smrti je druhoradý - je to priamo „samotný zvuk zvona“, ktorý bol nahradený „nepočutým“; to znamená, že spustilo „zvonenie“niečo primárne v hlbinách bezvedomia. Áno, neexistuje žiadne vonkajšie ohrozenie života, ale s emóciou strachu psychika reagovala na svoj vlastný nevedomý „maladaptívny“stav a spustila vegetatívny proces.

Keď psychická „energia“nemá vývod kanálom vedomia - myšlienkou, slovom a potom uvoľnením napätia činom, potom sa to prejaví priamo archetypálnou reakciou, prerazením tela, čím sa vyhlási „problém“, ktorý je potrebné riešiť prostredníctvom psychosomatiky. Vaša psychika sa teda pokúša „zavolať“vaše vedomie z hlbín nevedomia, najčastejšie v reakcii na frustráciu - neuspokojenú túžbu s jej inherentnou úzkosťou, ktorá sa rodí v jej prázdnote.

Zničenie túžob

Ak sa pozriete na tento proces z pohľadu klasickej psychoanalýzy, táto reakcia môže nastať v reakcii na zlé interné projekty „interné objekty“(to znamená externé objekty, ktoré boli introjektované, umiestnené „vnútri“psychiky). Aký je rozdiel medzi dobrým alebo zlým, bez ohľadu na „zvonku“alebo „vnútri“? Dobrý alebo dobrý človek je ten, kto uspokojuje naše túžby (potreby), zlý človek neuspokojuje (frustruje). Pocit „zla“alebo „dobroty“niečoho a niekoho je teda viac než subjektívny.

„Externé“vložila do úvodzoviek, pretože každý z nás vníma realitu (iných ľudí) prostredníctvom seba (prostredníctvom svojich túžob) ako zlú alebo dobrú, pokiaľ sú tieto túžby naplnené (uspokojené alebo realizované), to znamená, že sú v určitých ohľadoch štáty.

Každý človek má dva svety - vnútorný a vonkajší a existujú bez ohľadu na to, či si ich uvedomujeme alebo nie. Navyše si niekto lepšie uvedomuje vnútorný svet, niekto je vonkajší, pre niekoho sú svety prepojené a pre niekoho sa navzájom nijako nehodia, pričom na jednej strane ukazujú úplný opak, ale prekrývajú sa. druhá ruka (rôzne deformácie vnímania reality). Teraz to však nie je o tom, ale o tom, že je to práve túžba „báť sa zomrieť od hladu“, ktorá je nenaplnená - neuspokojená, nenaplnená. Na nevedomej úrovni teda túžba reaguje na frustráciu (na frustrujúci, a preto pre neho agresívny, útočný, „nebezpečný“introjekt) s úzkosťou z anihilácie a na úrovni vedomia alebo predvedomia „strachom zo smrti“.

Odklon: Písmeno je vedomie, preto sú niektoré procesy dosť ťažko popísateľné, a preto sa v rôznej literatúre rovnaký nevedomý mentálny proces interpretuje rôznymi spôsobmi. Slovo (meno) je odtlačkom (odvrátenej strany) túžby, slovo, podobne ako túžba, má formu (škrupinu) a esenciu (jej naplnenie). Takže buď forma môže byť odlišná, ale podstata je rovnaká, alebo je podstata odlišná s rovnakou formou.

Toto „infantilné“správanie „vo vonkajšom svete“je vlastné malým deťom alebo novorodencom, ktoré nechali bez rodičovskej starostlivosti. Ich život priamo závisí od „dospelých“. Novorodenec sa nemôže kŕmiť sám a s panikou reaguje na frustrácie základných (potrebných na prežitie) potrieb. Rovnakým spôsobom reaguje túžba na frustráciu - anihilačnú úzkosť.

A ak "v ruštine" …

Osoba je telesná (telesná) a duševná (duša), ktorá zahŕňa vedomie a nevedomie (v gradiente: nadvedomie, vedomie, predvedomie a nevedomie), ktoré je zase rozdelené na mentálne a duchovné (opäť v gradiente štyri úrovne).

Každý človek dostane od narodenia telo s konkrétnym súborom orgánov a systémov interakcie medzi ním a psychikou s určitým súborom túžob a spojení medzi nimi. Každej osobe je navyše priradený určitý súbor túžob; to znamená, že telo je jedno, ale psychika je iná. Tým sa líšime od zvierat. U zvierat naopak - telá sú rôzne, ale psychika je jedna. Od zvierat sa líšime aj v tom, že máme vedomie, niekedy slabé a vždy individuálne, čo znamená, že je okrem iného obmedzené počtom nervových spojení a veľkosťou lebky, a preto sa mýlime, keď príde k realizácii.vlastné túžby. Ale zvieratá sú nezameniteľne ovládané inštinktmi - archaickým, veľkým, absolútne racionálnym nevedomím. V tejto súvislosti nemajú ani psychózy (vnútorný konflikt s realitou), ani neurózy (vnútorný konflikt so sebou samým), ani hraničné stavy (vnútorný konflikt s ostatnými), čo znamená, že neexistuje žiadny strach. A čo tam je? Pocit nebezpečenstva, na ktorý zviera reaguje na úrovni „zaútoč, uteč, skry sa“. Rovnaké nevedomé reakcie sa odohrávajú v ľudskej psychike a vegetatívne v tele.

Áno, muž je na rozdiel od zvieraťa nedokonalý. Príroda v našej psychike teda položila príležitosť na rozvoj naopak. V tomto prípade je telo fyzické, úplne opačné voči psychike - metafyzické; Z tohto dôvodu dochádza k mnohým incidentom, a to aj vo forme vytvárania frustrácií, strachu, obáv a iných skúseností, ktoré sú vnímané ako utrpenie, pretože sa nevedome pokúšame realizovať (naplniť) seba - svoje túžby, svoju ľudskú dušu, nasledujúc príkladom toho, ako napĺňame a rozvíjame svoje zvieracie telo.

Strach zo smrti

Strach zo smrti, ako koreň a základný pocit, do tej či onej miery prežívajú všetci, bez výnimky, bez ohľadu na dané (vrodené) túžby. Existujú však ľudia s oveľa väčšími než inými „vizuálnymi“(zodpovednými za spracovanie vizuálnych informácií) mozgovými lalokmi, ktoré sú 40 -krát aktívnejšie ako ostatné, čo im dáva najvyšší potenciál rozvoja a najširšiu škálu pocitov. Sú schopní rozlíšiť najjemnejšie odtiene farby a svetla a akýkoľvek tok informácií vnímajú oveľa emocionálnejšie ako ostatné. Do piatich minút sa ich emocionálny stav môže zmeniť z beznádejnej melanchólie na povýšenie šťastia. Ich hlavný talent spočíva práve v citlivosti. V schopnosti jemne cítiť stav iného človeka, vnímať jeho najmenšie emocionálne zmeny. Jedná sa o vynikajúcich umelcov, fotografov, talentovaných hercov, spevákov, tanečníkov. V rozvinutom stave sú títo ľudia neskutočne príťažliví, očarujúci, očarujúci, dalo by sa povedať, očarujúci svojou zmyselnosťou a citlivosťou (súcit, empatia a empatia) voči druhým. Zároveň sú však najstrašnejší, pretože od prírody sú najbezbrannejší - neschopní niekomu ublížiť, tj. Chrániť sa. Je pre nich škoda zabiť aj hmyz. Preto sa evolučne boja o seba viac ako ostatní. Tento vrodený strach so správnym vývojom by sa mal vyvinúť do zrelších pocitov - do lásky a súcitu, a ak sa nevyvinie správne - dá sa to napraviť vo forme rôznych fóbií, strachov a záchvatov paniky.

Ak sú teda „vizuálne“deti vychovávané nesprávne alebo napríklad keď sa vysmievajú svojim pocitom, potom ako dospelí stratia schopnosť preniknúť do bolesti, prežívania niekoho iného, stiahnuť sa do seba a budú sa báť doslova všetkého, čo uvidia.. Existuje veľa možností - od neznášanlivosti k druhu krvi alebo hmyzu až po záchvaty paniky a nervové zrútenia z „prepracovania“. Pri pohľade na neškodného drobného pavúka alebo pri opustení prahu domova na ulici sa zvýši ich srdcový tep, znecitlivejú im pery, chvejú sa prsty kvôli uvoľneniu adrenalínu ako antilopa utekajúca pred leopardom. Strach z tmy je ich prirodzený strach, pretože sa cítia v bezpečí iba vtedy, keď funguje ich najcitlivejší analyzátor (vízia), a v tme si začínajú myslieť, že sa okolo nich skrývajú neviditeľné „leopardy“, ktoré ich uväzňujú.

Ľudia v permanentnom strachu majú fantázie, ktoré vzbudzujú zdesenie. Napríklad o tom, ako ich napadne zločinec alebo ich sused je nevyliečiteľne chorý a zomrie. Láka ich sledovanie hororov, prechádzky v noci tmavými uličkami, hľadanie všetkých druhov chorôb. Akákoľvek túžba netoleruje prázdnotu, a preto ak sa človek neusiluje o svoj rozvoj a nenapĺňa túžby „lásky“súcitom k druhému, nasleduje detský začarovaný kruh sebalásky - utrpenia pre sám, naplnený strachom, ako najsilnejšou emóciou najväčšej amplitúdy, a tak sa na ňu upínajúc, nevedomky sa učiaci získavať potešenie zo strachu. Baví sa sami seba strašiť, a to aj sledovaním hororových filmov, alebo nevedomím, že sa vystavujú vážnemu riziku.

Ako prekonať celú túto nočnú moru?

Obrovský senzorický rozsah daný prírodou z nás ešte nerobí humanistov a nebojácnych bojovníkov za životy iných ľudí. To, čo je dané prírodou, vyžaduje adekvátny rozvoj v detstve a následnú implementáciu v živote dospelého.

Máte veľké šťastie, ak ako dieťa čítate v noci príbehy zamerané na rozvíjanie súcitu a empatie o „Dievčati so zápalkami“alebo „Biely orámovaný, čierne ucho“. Citlivosť detí sa primerane rozvíja aj pri návšteve divadla alebo výtvarného krúžku a pri sledovaní dramatických predstavení.

Oveľa menej šťastní sú tí z nás, ktorí pred spaním čítajú príbehy o zjedených deťoch alebo tragické peripetie troch prasiatok. Kanibalistické príbehy sú schopné natrvalo fixovať dieťa v stave vrodeného strachu zo smrti. Ale nevybrali sme si detstvo a nikto našich rodičov neučil základy psychologickej gramotnosti.

Strach môžu zažiť aj tí majitelia emocionálno-obrazovej inteligencie, ktorí v detstve získali vynikajúcu výchovu k pocitom, ale neuvedomovali si svoj talent a vlastnosti v sociálnom živote. A silný stres môže „znepokojiť“aj rozvinutého a plne realizovaného človeka.

Existuje spôsob, ako prekonať strach v dospelosti. Bez ohľadu na to, aký vývoj a realizáciu človek dosiahol, jeho „spása“spočíva v porozumení jeho prirodzenosti a zmyselnom zameraní sa na ostatných ľudí. Pretože akýkoľvek strach je v zásade strach o náš život, keď presunieme zameranie od seba na iného človeka, namiesto strachu vzniká súcit a empatia.

Racionálny začiatok iracionálneho

Za posledných 60 rokov neboli žiadne problémy s jedlom, nikto neumiera od hladu. Naopak, teraz trpíme prejedaním sa. Ale až do polovice dvadsiateho storočia, počas 50 000 rokov, bol problém hladu viac ako relevantný. Aby človek zarábal peniaze, pestoval plodiny, riadil mamuta, bol nútený naučiť sa komunikovať a vyjednávať s inými ľuďmi, zapadnúť do spoločnosti, do štátu, do kmeňa, nájsť niečo, čo by sám urobil, zamerané na jeho prežitie, to znamená, že bol pre túto spoločnosť niečím užitočným. A ak človek stratil svoje schopnosti alebo sa nedokázal vyrovnať so svojou konkrétnou úlohou, bol vylúčený zo „spoločnosti“. Ľudský strach je tiež strach z toho, že sa nedokážem vyrovnať s danou druhovou rolou, to znamená, že sa nebudem realizovať. Ľudia sa nevedome boja pustiť stádo dole, pretože sa boja z neho vylúčiť (stať sa pre kohokoľvek nepotrebnými). Keď ľudia plnia svoje úlohy, spoliehajú sa na osem citlivých oblastí tela. Niekto má silnejší zrak, niekto sluch a niekto má vyvinutú hmatovú citlivosť. Ak nad nimi stratíte kontrolu, človek stratí svoje schopnosti a nemôže dostať jedlo s každým a sám nemôže prežiť.

Karcinofóbia

Karcinofóbia je derivátom strachu zo smrti. Ak emócia primitívneho vrodeného strachu u detí nie je rozvinutá do súcitu, lásky, nie sublimovaná do iných silných a pozitívnych zážitkov, strach sa bude vyvíjať a množiť. Karcinofóbia sa teda môže vyskytnúť v nasledujúcich prípadoch:

- keď v detstve rodičia nevenovali dieťaťu dostatočnú pozornosť, nikto sa nezúčastňoval na rozvoji jeho pocitov alebo bolo dieťa zastrašované;

- keď sú pocity, je ich veľa, ale v živote ich nie je kde uplatniť - nie je nikto, koho by miloval, s kým by komunikoval, žiadne dojmy, „sedím doma, nepracujem „Nikoho nevidím“;

- v situácii super stresu napríklad zomrel milovaný človek, rozvod, rozchod.

Potenciál rozvoja predstavivosti nasmerovaný zlým smerom môže spôsobiť nadmernú citlivosť a podozrievavosť. Taký človek, keď hovorí o ohrození života, si sám vyskúša situáciu a má z nej také obavy, že dokonca môže cítiť príznaky choroby, ktorá v skutočnosti neexistuje. Preto je pre obeť karcinofóbie dôležité začať s pochopením, že strach je iracionálny a nemá žiadny skutočný základ. Jeho príčiny spočívajú v bezvedomí. A potom konať.

Vedomosti namiesto fantázie. Medicína založená na dôkazoch sa stále viac šíri po celom svete. Každý má prístup na webové stránky akýchkoľvek organizácií, nadácií zaoberajúcich sa problémom onkológie na internete. Tu nájdete najnovšie a najspoľahlivejšie informácie o stave techniky v liečbe rakoviny. A pochopte, koľko mýtov je spojených s touto témou.

Prestaňte jesť informačné rýchle občerstvenie. Schválne sa obmedzte na čítanie „kognitívnej“lekárskej literatúry a internetových stránok s cieľom pátrať po príznakoch ochorenia a nových liečebných prostriedkoch na jeho liečbu. Odhláste sa zo zoznamov adries „lekárov“bez lekárskeho vzdelania, ktorí sa pokúšajú liečiť všetky choroby na internete, vrátane tých, ktoré údajne vedia, ako sa zbaviť strachu z rakoviny. Rešpektujte seba a svoju myseľ. Bolo vám dané nie na poverčivosť, ale na to, aby ste to vedeli.

Sústreďte sa na uvedomovanie si zmyslov. Strach a záchvaty paniky nastávajú vtedy, ak si človek pocity neuvedomí. Keď sopka emócií zostane vo vnútri, človek sa upne na vnútorné skúsenosti a pocity, venuje nadmernú pozornosť aj nepodstatným detailom. Vyvíjajte vedomé úsilie, aby ste sa cítili a vcítili do ľudí.

Možno sa už seba bojíte a zakázali ste si pozerať „tvrdé“filmy o smútku, ľudskej bolesti, utrpení a ešte viac o rakovine: strach je ešte intenzívnejší. Skúste sa na takéto filmy pozrieť z iného uhla, cítite súcit s hrdinami, nechajte sa plakať, vzlykať do sýtosti.

Sociálna fóbia

"Ako vyzerám? Majú ma radi? Myslím, že mnou pohŕdajú. Vyzerám hrozne. Ako ich mám rád? " - ak sa mu v hlave točia myšlienky iba o sebe, potom sa človek môže dostať do extrémnej miery strachu z ľudí - sociálnej fóbie.

Aby ste sa nebáli hovoriť s inými ľuďmi, musíte prepnúť svoju pozornosť na druhú a zamerať sa na partnera (alebo na publikum). Ako sa cíti človek vedľa vás? O čom hovoria jeho oči? Čo mu robí starosti? Nevšimnete si, ako rýchlo zameranie sa na niekoho iného zlepší vaše vzťahy s ostatnými a zbaví vás strachu z interakcie s inými ľuďmi alebo z rozprávania pred publikom. Najdôležitejšiu úlohu v komunikácii s inými ľuďmi zohráva psychologický stav človeka. Čo je príjemnejšie: komunikovať s nervóznym, sebaistým partnerom alebo s otvorenou, radostnou osobou, ktorá sa úprimne zaujíma o vaše myšlienky a pocity?

Dar alebo kliatba?

Emócia a zmyselnosť ľudí potrebuje ľudstvo na to, aby ľudí spájala s empatiou a súcitom voči každému. Tak sa v spoločnosti rodí kultúra, ktorá nás chráni pred vraždami a násilím. Strach zo smrti, ktorý sa zmenil na súcit, zachraňuje druh pred sebazničením a každú jednotlivú osobu pred strachom.

Iracionálny strach je teda pre človeka varovaním, „zvončekom“, ktorý si podvedomé túžby nesplnili. Zdroj strachu sa zároveň neprejavuje, pretože nevedomie je skryté. Kým sa ale príčina nenájde, strachu sa zbaviť nedá.

Každý človek má svoj vlastný problém, kvôli ktorému existuje neprimeraný strach. Ale je tu aj niečo spoločné. Keď si niekto neuvedomí, čo je v ňom prirodzené, nedostane odpoveď od spoločnosti a blízkych ľudí, začne sa báť. Napríklad, keď sa cíti odrezaný od ľudí, bez toho, aby s nimi vytváral emocionálne väzby. Alebo, keď sa sama uzavrie, bez toho, aby odhalila povahu javov a činov atď. Príčinou strachu môže byť aj detská psychotrauma.

Obsedantný strach zmizne, ak je v podvedomí ukryté príčiny a dôsledky. V hlave, ktorá je zaneprázdnená premýšľaním o tom, ako realizovať svoje túžby a schopnosti, aby ste zažili ešte väčšiu radosť a šťastie, nie je priestor na iracionálny strach.

Nenecháva priestor pre strach

Na vrchole lásky a súcitu myslíme na ostatných, ktorí potrebujú pomoc, náš mozog začína usilovne hľadať riešenie a ponecháva si len časť energie pre seba. A práve táto časť energie stačí na vyriešenie vášho problému. Všetko zhora („vizuálne“laloky sú 40 -krát aktívnejšie) by malo smerovať k riešeniu problémov ostatných, k tvorivosti, k pomoci druhým ľuďom, k prispievaniu do spoločnosti. A práve preto nám príroda tak veľkoryso dala schopnosť žiť plnohodnotný emocionálny život - starať sa nielen o seba, ale aj o ostatných.

Keď sa to stane, nie je miesto pre obavy, záchvaty hnevu, záchvaty paniky, všetok obrovský potenciál je smerovaný do pozitívneho a inšpiratívneho kanála. Súčasne sa tiež kolíšete na vlnách svojej zvýšenej emocionality, ale to už vám a ďalším ľuďom neprináša utrpenie, ale veľké potešenie.