Emocionálna Závislosť Vo Vzťahoch

Obsah:

Video: Emocionálna Závislosť Vo Vzťahoch

Video: Emocionálna Závislosť Vo Vzťahoch
Video: VZŤAHOVÁ ZÁVISLOSŤ 2024, Smieť
Emocionálna Závislosť Vo Vzťahoch
Emocionálna Závislosť Vo Vzťahoch
Anonim

Teraz je tento problém v modernej spoločnosti veľmi bežný. Pri svojej praxi veľmi často musím od mužov i žien počuť vetu „nemôžem bez neho žiť“. Silná žiarlivosť, neustále nároky na partnera, túžba byť spolu 24 hodín denne sú prejavom emocionálnej závislosti. Odvrátenou stranou návykových vzťahov je samota, keď sa človek unavený bolesťou rozhodne vyhnúť emocionálne blízkemu vzťahu a odtrhne sa. Takáto samota je dostatočne bolestivá a vyžaduje si veľa duševných síl, ako aj emocionálne závislých vzťahov

Emocionálna závislosť sa zvyčajne vytvára v ranom detstve. Prvý a najdôležitejší vzťah pre novorodenca je s matkou. To, ako sa hromadia, ovplyvňuje emocionálnu pohodu a schopnosť budovať vzťahy v budúcnosti. Ak bola matka v prvých rokoch života citovo chladná a odlúčená vo vzťahu k dieťaťu, vytvára sa v ňom nedostatok - neukojiteľná potreba materskej lásky a prijatia. V takejto situácii sa dieťa zúfalo pokúša získať emocionálnu odpoveď z „neprístupného objektu“. V reakcii na pokusy upútať pozornosť matky a vzbudiť v jej duši teplo dostáva dieťa agresivitu a podráždenie. Táto silná reakcia, aj keď negatívna, je pre neho oveľa lepšia ako ľahostajnosť.

V 50. rokoch 20. storočia sa v USA uskutočnil experiment s myšami. Jedna skupina myší bola kŕmená ručne a hladená, druhá skupina bola kŕmená strojom a pichaná ihlami a tretia skupina myší bola v senzorickej deprivácii: nikto sa k nim nepriblížil a v okolí neboli žiadne vonkajšie podnety. Jedlo bolo rovnaké pre všetky tri skupiny myší. Výsledky experimentu teda ukázali, že prvá skupina sa úspešne vyvíjala, dobre priberala na hmotnosti a bola benevolentná. Druhá skupina, do ktorej pichali ihlami, sa tiež vyvinula a pribrala, ale bola mimoriadne agresívna. Tretia skupina sa vyvíjala zle, myši nepriberali, boli v letargickom a depresívnom stave a niektorí jedinci dokonca zomreli.

V medziľudských vzťahoch je všetko oveľa komplikovanejšie. Ak v experimente s myšami ide iba o pozornosť a starostlivosť, potom je v medziľudských vzťahoch všetko inak. Tu v prvom rade nehovoríme o formálnej starostlivosti a opatrovníctve, ale o skutočnosti, že faktor nevedomého postoja hrá vedúcu úlohu pri formovaní osobnosti dieťaťa. Matka môže byť napríklad veľmi starostlivá a poskytovať vynikajúcu ošetrovateľskú starostlivosť o dieťa. Ale ak s ním zároveň necíti emocionálne spojenie, byť v popôrodnej depresii alebo emocionálnom nedostatku a závislosti na inom objekte (rodičovská postava, prvý významný vzťah alebo ju manžel odmietol), emocionálny kontakt sa tým preruší. V bezvedomí dieťa na takúto situáciu reaguje extrémne ostro a všetkými možnými spôsobmi sa snaží získať pre seba to teplo a emocionálne prijatie, ktoré tak potrebuje. Na rozdiel od dospelého sa dieťa nemôže zbaviť kontaktu so svojou matkou a začať prijímať uspokojenie z iného predmetu, pretože je na nej úplne závislý.

Dospelý nemá takú závislosť, každý zdravý dospelý môže prežiť sám, ale zvyk vydržať a cítiť závislosť zostáva. Tento zvyk dobre potvrdzuje experiment s potkanmi, ktorého podstata je nasledovná: výbeh, kde krysy žijú, bol na polovicu rozdelený oranžovým pruhom, cez ktorý bol vedený elektrický prúd. Potkany sa pokúšali dostať do druhej polovice výbehu a dostali elektrický šok. Po chvíli sa prestali približovať k hranici. Potom, čo bol tento prúžok s prúdom odstránený, potkany stále chodili len po vlastnej polovici výbehu, napriek tomu, že na druhej polovici bolo jedlo. V zoopsychológii sa tomu hovorí „naučená bezmocnosť“. V ranom vzťahu medzi matkou a dieťaťom sa vytvára vzor správania, keď si človek vyberie ten istý emocionálne oddelený a neprístupný predmet, aby uspokojil svoje potreby. A potom sa detská dráma, v ktorej má dieťa pocit, že bez matkinho predmetu neprežije, opakuje s rovnakou silou, ale v inom prostredí.

Ako psychológovi mi často kladú nasledujúcu otázku: ak hovoríme o vzťahu s matkou v ranom detstve, prečo potom ženy rozvíjajú emocionálne závislé vzťahy s mužmi? Po prvé, každý z nás, bez ohľadu na jasnosť vonkajšieho prejavu príslušnosti k rovnakému pohlaviu, má vo svojom psychologickom portréte mužské aj ženské vlastnosti. Možno majú niektoré vlastnosti predmetu, na ktorom je žena závislá, niečo spoločné s postavou matky. Stáva sa to však aj iným spôsobom, keď je materský predmet posunutý k otcovskej postave. Dôvodom môže byť skutočnosť, že otec je emocionálnejšie nežný a citlivejšie reaguje na potreby dieťaťa ako matka. Potom sa žena pokúša získať od muža, ktorého si vybrala ako predmet závislosti, to, čo mala dostať od svojej matky, ale vzhľadom na okolnosti to dostala od svojho otca.

Keď už o tom všetkom hovoríme, vyvstáva otázka: prečo si ľudia trpiaci emočnou závislosťou sami vyberajú partnera, ktorý odmieta uspokojiť svoje potreby? V dôsledku práce dlhodobej psychoterapie s emocionálne závislými ľuďmi z nich po niekoľkých mesiacoch ilúzie zmiznú a dôjde k poznaniu, že ak by sa predmet ich závislosti venoval im, ako psovi a rozbehli by sa za nimi, rýchlo by o neho stratil záujem. V skutočnosti priznávajú, že ich priťahuje práve chlad a emocionálna nedostupnosť ich partnera.

Závislí ľudia majú okrem výberu predmetu závislosti aj mechanizmus nazývaný projektívna identifikácia. Jeho podstatou je, že človek premieta určité vlastnosti na svojho komunikačného partnera a svojimi očakávaniami ho k tomu núti. Žena napríklad nazýva muža ľahostajným a bezcitným a na akýkoľvek jeho prejav reaguje tak, ako keby bol skutočne ľahostajný a necitlivý, pričom si nevšimol jeho pozitívne prejavy. A muž, ktorý je v takom vzťahu, sa po určitom čase začne skutočne cítiť a podľa toho sa bude správať. Akože, to čakalo a dostalo sa!

Vynára sa otázka: prečo sa to deje a čo s tým robiť? Dôvodom sklonu k emocionálnej závislosti je štruktúra osobnosti, ktorá sa formuje v ranom detstve a je „lepkavým libidom“a slabým „ja“. Pokiaľ ide o psychoterapiu emocionálne závislých jedincov, racionálna psychoterapia zameraná na pochopenie príčin nemá veľký účinok.

Pri emocionálnej závislosti je skôr indikovaná dlhodobá psychoanalytická psychoterapia, ktorej hlavnými úlohami budú:

1) posilnenie „ja“, tj psychologické dozrievanie, posilnenie prostredníctvom hľadania vnútorných zdrojov schopnosti vyrovnať sa so životnými ťažkosťami;

2) obnova internej komunikácie s neprístupným nadradeným objektom.

V dôsledku úspešnej psychoterapie človek začína cítiť vlastnú integritu, dôveru vo svoje schopnosti, schopnosť vyrovnať sa so samotou a schopnosť budovať zrelšie vzťahy, v ktorých môže prejavovať a prijímať lásku.

Odporúča: