Pohodlný človek

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Ako často myslíme na to, aby sme sa cítili príjemne s ostatnými, a nechceme to priznať sami sebe? Ako často sa vyhovárame, že sme neprejavili city, keď svoj úspech odovzdáme druhému, nemôžeme odmietnuť žiadosť? Ako často sa „stravujeme“sami pre seba kvôli slabosti, neplatnosti?

Pretože existuje nevedomá túžba byť dobrý: neochota brániť svoj názor len preto, že nechceme ubližovať druhým, nebránime sa, keď nám je vo vzťahu nepríjemne, aby sme neurazili svojho partnera a neboli v jeho prípade zlí. oči; nehovoríme „nie“, pretože sa obávame, že budeme vyzerať ignorantsky; pripravení vzdať sa svojho úspechu alebo cesty k nemu bez boja, pretože niekto to potrebuje viac ako my; pripravený pomôcť každému, ale nepýtať sa na oplátku atď.

Kedy si na seba spomenieme? Pamätáme si o sebe len vtedy, keď sme urazení, tlačení na dvor bez nášho súhlasu, ignorovaní, len potom si to dokážeme dlho pamätať sami so sebou. Takíto ľudia nie sú zvyknutí otvorene ukazovať svoje pocity a venovať pozornosť sebe, pretože je to pre ostatných nepohodlné. Ako dať najavo svoje pocity zášti, bolesti, nepochopenia druhých, pretože musíte byť pohodlní a vždy dobrí, neukazovať city.

Aké je východisko? Východisko je v „sebakritike“, keď sa vnútorná reč zmení na kritizujúceho rodiča, ktorý jesť pokojne vo dne v noci. Vnútorný tyran, ktorý je nahnevaný, nenávidí sa a je vodnatý, a zároveň si užíva túto nenávisť voči sebe samému. Nemôžeme pokojne spať bez toho, aby sme vinníkov a seba kritizovali za ich slabosti. Ráno začína tým istým a popoludní sa prejavuje v maske sily a šťastia. Takýto beh môže trvať celý život pod heslom „Pozri, som perfektný, dobrý, nemôžem ťa nemilovať“

Poviem vám príklad z terapie. Klient S. požiadal o pomoc s problémom vnútornej prázdnoty, sklamania a samoty. Vždy chcela potešiť manžela, deti, byť lepšou manželkou a matkou. Uvedomenie si, že sa niečo stalo, jej prišlo v deň jej narodenín, keď si jej manžel opäť nepamätal dátum a deti ho spomenuli. S. tvrdila, že to bolo takmer vždy, jej manžel nikdy nedával darčeky, nechválil, neobdivoval, nehovoril o láske, svoje úsilie považoval za samozrejmosť a nazýval ju „moja Popoluška“. Rodina je podľa S. ideálna, žiadne hádky, žiadne škandály, nádherný milenecký pár. Ale je tu jeden problém, S. je nešťastný a unavený pocitom neexistencie v rodine, a vlastne vôbec v živote. S., ktorá hovorí o svojich pocitoch, tvrdila: Nemám ma rada, som ako prázdne miesto, nezaslúžim si pozornosť, každému som len dlžná a nezaujímajú ma moje pocity, myšlienky, skúsenosti. V priebehu práce sa ukázalo, že rovnaká situácia v práci a komunikácii.

Pokúsme sa odhaliť tento mechanizmus a ukázať, ako sa tvorí. Tento mechanizmus vzniká v ranom detstve, keď sa dieťa učí byť pre rodičov pohodlné, nie vytvárať problémy. Emocionálne puto sa vytvára nasledovne: ak si pre mňa vhodný - potom dobrý, milovaný, nie pohodlný - zlý, nemilovaný. Dieťa si teda zvykne zaslúžiť lásku paradoxným spôsobom: som milovaný iba vtedy, ak sa nevyjadrujem, keď nie. V budúcnosti sa človek začne hanbiť za pocity a emocionálne prejavy a odkáže ich na kategóriu slabín.

V takýchto rodinách sú rodičia zvyčajne veľmi zaneprázdnení (práca, triedenie vzťahov, budovanie ďalšej rodiny atď.) A dieťa, jeho pocity a potreby zaujímajú druhoradé miesto. Inak sa to môže stať, keď je dieťa neustále obmedzené v prejavoch svojej individuality, kde leitmotívom sú také úsudky: „Je to hanba“, „Nehanbi ma“, „Podľahni druhým“, „Nebuď tým najskôr buďte aktívni “,„ Nechoďte tam, kde sa ich nepýtajú “… Tento postoj sa prejavuje, keď je rodič sám takýmto vzťahom traumatizovaný a často má podmienenú (nevedomú) hodnotu byť pohodlný. Už od útleho detstva je dieťaťu vštepované chápanie, že neukazovať city, ignorovať ich, byť s druhým spokojné je cesta k úspechu, úspechu, láske. Byť dobrý pre každého, neodmietať žiadosti, poddávať sa, vydržať začína byť hodnotou života človeka.

Čo sa stane ďalej, keď sa životná stratégia nezmení? Vnútorný rozpor, ktorého prejav pozorujeme u psychosomatiky (nespavosť, alergie a pod.), Zvýšenú úzkosť, agresivitu alebo nadmernú pasivitu a depresiu, sa stáva čoraz akútnejším. A tak spomínaná klientka S. pocítila potrebu pomoci psychológa, až keď sa jej stav stal neznesiteľným a jej krajšia už nebola hodnotená. S. si uvedomila, že nevie, čo v skutočnosti je, čo chce, o čom sníva. Inštancia „ja“takejto osoby je akoby nerozvinutá až do konca, zmrazila v období traumy. Človek si teda často zvykne na také formy správania a pocit, že nie je hodnotný ako človek. Znehodnotením svojich pocitov a niekedy aj aktivít sa človek odsúdi na utrpenie, na ktoré nemá právo hovoriť. Nie napravo, pretože je to nepohodlné, trápne a v konečnom dôsledku to niekomu spôsobí nepríjemnosti. Osobnosť sa tak dostáva do „začarovaného kruhu“, v ktorom sa stráca konštruktívna energia.

Úlohou psychológa je v tomto prípade odhaliť iluzórnu povahu takéhoto „začarovaného kruhu“, konkrétne porozumenie mechanizmom, ktoré sú zahrnuté v paradoxnom prijatí lásky a uznania. Terapia takýchto klientov by mala byť založená na rozvoji „ja“, vedomosti o úlohe detstva v živote, práci s traumatickými zážitkami, odhalení konvencií hodnôt atď. Odhalení seba samého, uvedomení si vnútornej hodnoty svojho „ja“, rozvíjanie reflexie odhalí osobnosť a nasmeruje ju k sebarealizácii.

Kalashnik Ilona