Čo Si To Dovoľuješ !! A Hovoríte Si Psychológ

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Dobré popoludnie, milí priatelia!

Pokračujeme v rozvíjaní témy o terapii, o jej fázach, o postoji k terapii klienta v jej rôznych fázach.

Pred pár dňami som spomenul, že existuje fáza, keď terapeut a klient začnú pracovať na „hranici kontaktu“. Dovoľte mi vysvetliť, čo to je, len pre prípad. Takáto práca sa môže stať, keď sa klient neuspokojí len s prijímaním odporúčaní od psychológa, robí s ním objavy vo svojom živote atď., Ale už si psychológa všimne ako živého človeka a všimne si jeho reakcie na neho. Zo vzťahu klienta k psychológovi vzniká práca o tomto vzťahu (o vzťahu klienta a terapeuta ako celku). A v procese terapie je to práve táto práca na hranici kontaktu. Toto je práca o tom, čo sa deje medzi klientom a terapeutom v ich interakcii, v ich komunikácii, v ich vzťahu. Stáva sa to tu a teraz

Ale napríklad, napríklad, to môže ukázať, že nejaký druh odporu voči psychológovi sa týka minulosti, ale existujú pocity teraz, napätie medzi nimi je prítomné aj teraz, niečo z tohto pocitu sa deje alebo nedeje práve teraz. To je všetko, čo skúmame a diskutujeme.

A práca na hranici kontaktu, ako som písal, začína vo fáze, keď si klient všimne psychológa ako živého človeka a … (stáva sa to dosť často), niečo mu pripisuje, na psychológa sa ukázali nejaké projekcie. Klient samozrejme ešte nevie, že projekcie sú projekcie.

Potom stojí za zmienku, čo je projekcia. Rodičom klienta v detstve napríklad vyčítali, že meškajú, alebo povedali, že ho nikto nečaká, hanbia sa, že niečomu nerozumejú, hnevali sa na neho a boli unavení.

Teraz si predstavte situáciu, že klient meškal na sedenie, behal a myslel si, že ho psychológ nepočká. Prišiel som, psychológ je na mieste, ale akosi unavený (večer je už, predpokladám). Začali sme pracovať, klient ešte nezadýchal a nepočul otázku, ktorú mu položil psychológ.

Všetci si na to, čo vidíme, zvykáme od detstva. Náš klient sa teda tiež naučil očakávať len také reakcie. V detstve nevidel iných ľudí tak často ako svojich rodičov a teraz si myslí, že reakcie všetkých ľudí na neho môžu byť vždy len také. A čo by mal v tejto situácii cítiť? Že ho budú karhať za meškanie, hanbiť sa za to, že nepochopil, že terapeut je už unavený a aj tak sa bude hnevať. Tu sa náš klient môže stiahnuť do seba, alebo začať útočiť na terapeuta, obviňovať ho, že ho nemiluje, neprijíma, zahanbuje, hnevá sa na neho a podobne. A terapeut nie je vôbec rodičom klienta, je mu celkom sympatické, že mešká (koniec koncov, ľudia, a niekedy môžu prísť neskoro), a tiež tomu, že ho niekto nemusí počuť a porozumieť mu a už vôbec nie. je podráždený, keď je unavený, ale vôbec nie je unavený, ale môže byť len večer a klient je zvyknutý premýšľať na príklade rovnakých rodičov, že všetci ľudia sa večer unavia.

Psychológ, ktorý vidí, že s klientom niečo nie je v poriadku, že jeho reakcie akosi nezodpovedajú situácii, môže predpokladať, že ide o prenos pocitov, ktoré boli adresované, ako v našom prípade rodičom, terapeutovi. Klient očakával od obvyklého terapeuta iba úsudok. Psychológ teda študuje, čo sa deje, prečo klient takto reaguje.

V procese takejto práce všetci ľudia prestávajú byť ako ich rodičia, získavajú svoje vlastné jedinečné vlastnosti, komunikácia s nimi je jednoduchšia a jednoduchšia, objavujú sa noví priatelia, hádky sa zastavujú so starými, rodina sa stáva pokojnejšou.

Ďakujem za pozornosť!