Ako Nevyhorieť Pri Práci S Duševnou Traumou?

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Dnes by som sa chcel trocha podrobnejšie pozastaviť nad jedným z najdôležitejších problémov modernej psychoterapie. Bude zameraná na ekológiu psychoterapie mentálnych traumy a na prevenciu profesionálneho vyhorenia psychoterapeuta. Táto téma sa mi zdá o to aktuálnejšia v súvislosti s vyššie diskutovaným konceptom psychoterapie ako procesu, ktorý podporuje zážitok

Prirodzene vyvstávajú nasledujúce otázky: „Čo sa deje počas terapie so skúsenosťami samotného terapeuta?“, „Má terapeut právo zažiť počas terapie udalosti svojho vlastného života?“

Som presvedčený, že v tomto prípade nejde ani tak o práva, ako o nevyhnutnosť. Podľa mňa je najdôležitejším nástrojom v profesionálnej práci terapeuta jeho vlastný zážitkový proces. Práve terapeutova sloboda prežívať súčasný kontext života je hlavným terapeutickým faktorom pri určovaní úspechu terapie. Po prvé, terapeutovo ošetrenie vlastných javov je v istom zmysle vzorom pre klienta.

Za druhé, iba terapeut, ktorý je slobodný vo svojich skúsenostiach, prostredníctvom svojej tvorivej dynamiky, a teda vysokej citlivosti na súčasnú situáciu, môže uľahčiť seba-dynamiku v kontakte. Všetko, čo je popísané vyššie, týkajúce sa procesu prežívania a vlastnej dynamiky, je teda pre terapeuta rovnako dôležité, vrátane prítomnosti mentálnej traumy a procesu revitalizácie.

Terapeutovi teda hrozí aj mentálna trauma, navyše, ako ukazujú skúsenosti s vedením profesionálnych tréningových programov pre gestalt terapeutov, mnoho z najúspešnejších študentov má mnoho vlastných, dosť hlbokých mentálnych traumat. Myslím si, že záujem terapeutov o toho druhého a o seba je do značnej miery motivovaný ich vlastnými traumami a práve tento faktor (zvedavosť na život iného a ich vlastného) do značnej miery určuje úspech v našej profesii. Terapeutickým nástrojom terapeuta samozrejme nie je ani tak trauma, ako duševné jazvy a jazvy, ktoré z nich zostali [1].

Čo sa teda stane so životom terapeuta počas terapie?

Kontakt s klientom je tiež udalosťou v živote terapeuta. Preto to tiež treba zažiť. V určitom časovom období sa život dvoch ľudí ukáže byť prepletený, spoločný. V priebehu terapie prežívam udalosť stretnutia a podporou procesu prežívania klienta v istom zmysle môžeme povedať, že prežívam aj jeho život. Samozrejme, v tomto prípade hrozí nebezpečenstvo zamerania sa iba na skúsenosti klienta, ignorovanie seba samého, premena, slovami jedného z mojich mnohých a úspešne pracujúcich kolegov, na „aparát na službu životom iných ľudí“. Východiskom z tejto situácie je na jednej strane citlivosť na vlastný život počas terapie, ktorá sa prejavuje ako reakcie na kontakt s klientom, na strane druhej ekologický postoj k svojmu životu mimo terapie.

To posledné predpokladá zachovanie úplnosti prežívania životných udalostí a v dôsledku toho spokojnosť so životom. V oboch prípadoch hovoríme o tehotenskom vzťahu procesov skúsenosti. Patová situácia v terapii a vyhorenie terapeuta je dôsledkom toho, že terapeut ignoruje svoj zážitkový proces. Dynamické pole znamená neustálu dynamiku postavy a pozadia. Kreatívna adaptácia predpokladá potenciál javov pozadia prejaviť sa ako postava.

Inými slovami, aby sa zabránilo vyhoreniu v procese terapeutickej práce, terapeut by mal byť pozorný k svojmu procesu skúsenosti, a preto by mal byť niekedy umiestnený na obrázku, ak nie o terapeutickom procese, potom o svojom vlastné vedomie. Na druhej strane „pochovanie“skúseností z udalostí mimo pracovného života v pozadí profesionálneho života zbavuje terapeuta zdrojov potrebných vrátane terapie. Ignorovanie zážitku zo svojho života navyše zaväzuje značné množstvo energie a vzrušenia v tomto „hrobe“, pričom energizuje nielen život terapeuta, ale aj terapeutický proces. Z toho terapeut potrebuje vlastnú osobnú terapiu a dohľad.

Ďalším aspektom ekológie krízovej psychoterapie je potreba kolízie na hranici terapeutického kontaktu s bolesťou niekoho iného. Aby ste však klientovi pomohli vyrovnať sa s jeho bolesťou, musíte byť schopní vyrovnať sa so svojim vlastným prostredím, ktoré sa nevyhnutne súčasne aktualizuje. Schopnosť terapeuta uvedomiť si a prežívať svoju duševnú bolesť je podľa mňa nevyhnutnou podmienkou úspešnej terapie mentálnej traumy [2].

Tento faktor je o to dôležitejší, že duševná bolesť súvisiaca s duševnou traumou nikdy nezmizne bez stopy, dokonca ani po úspešne absolvovanej osobnej terapii. Akonáhle sa objaví, mentálna bolesť neopúšťa osobu, ale zostáva ako pripomienka udalosti. Ekologická (v zmysle skúsenosti) liečba terapeuta s jeho bolesťou je na jednej strane vzorom pre klienta, na druhej strane pôsobí ako preventívne opatrenie proti riziku profesionálneho vyhorenia pri práci s krízoví klienti.

Keď zhrniem diskusiu o vlastnostiach krízovej psychoterapie vo všeobecnosti a ekológii terapeuta, osobitne poznamenám, že nevyhnutnou podmienkou obnovy a existencie procesu prežívania vo všeobecnosti je prítomnosť iného a hranica kontaktu v poli organizmus / prostredie. To, čo bolo povedané, sa zároveň netýka iba klienta, ale aj terapeuta. Inými slovami, terapeut sa o seba môže starať tým, že svoj proces skúseností umiestni do terapeutického kontaktu (ak má schopnosť uvedomovať si dynamiku vlastných javov), ako supervízor (ak ťažkosti so skúsenosťami bránia terapeutovi primerane sa plnenie svojej profesionálnej úlohy), alebo s vlastným terapeutom (v prípade blokovania ich zážitkového procesu).

[1] Jazvami a jazvami v tejto súvislosti mám na mysli fenomenologický pozostatok prežitej traumatogénnej udalosti alebo traumy (v priebehu vlastnej terapie). Práve tieto mentálne jazvy tvoria fenomén osobnosti v jeho tradičnom chápaní. V skutočnosti neexistuje nič iné, čo by robilo našu jedinečnosť.

[2] Myslím si, že práve prítomnosť duševnej bolesti u človeka a jeho adekvátna liečba sú faktorom, ktorý je základom rozvoja citlivosti voči skúsenostiam druhého.