Čo Obmedzuje Naše Myslenie?

Obsah:

Video: Čo Obmedzuje Naše Myslenie?

Video: Čo Obmedzuje Naše Myslenie?
Video: Jak funguje PAMĚŤ? w/ Lehká Psychologie 2024, Smieť
Čo Obmedzuje Naše Myslenie?
Čo Obmedzuje Naše Myslenie?
Anonim

Myslenie obmedzujú štyri faktory, ktorých vplyv je ťažké odraziť a mnoho ľudí si to vôbec neuvedomuje. Uvedomením si týchto faktorov môžeme nasmerovať naše úsilie na odstránenie alebo prinajmenšom zníženie ich negatívneho vplyvu.

Prvým faktorom sú hodnoty

Hodnoty sú nápady, významy, na ktorých nám záleží a na ktorých sa pri rozhodovaní spoliehame. Z prevádzkového hľadiska je hodnota funkciou významu. Ak napríklad použijeme určitý význam v situácii výberu, potom sa tento význam stane hodnotou a plní funkciu označovania iných významov.

Ak vezmeme do úvahy ďalšie významy vo svetle nejakej hodnoty, zdá sa, že ich vážime na stupniciach danej hodnoty, určujeme dôležitosť týchto významov a tým sa vo svetle týchto hodnôt približujeme k prijateľnému riešeniu.

Hodnoty teda stanovujú hranice sémantického a sémantického priestoru, v rámci ktorých sú možné rôzne riešenia. Pretože hodnoty stanovujú a načrtávajú pole významov, hraníc a smeru pohybu pozornosti v procese myslenia, potom tiež určujú rozsah možných riešení. Preto je potrebné hodnoty pravidelne kontrolovať a zlepšovať.

Druhým faktorom je pocit vlastnej spravodlivosti

Logicky správny záver zostáva pravdivý bez ohľadu na to, či človek cíti, že má pravdu alebo nie. Pravdivosť rozsudku môže, ale nemusí byť stanovená, neexistuje žiadna tretia cesta.

Pocit seba-spravodlivosti je potrebný v situácii, keď človek nemá dostatok informácií na vyvodenie záverov. V tomto prípade sa spoliehame na názory, na svoje osobné životné skúsenosti, ktoré sú vždy obmedzené. V situácii nedostatku informácií dáva pocit spravodlivosti falošný pocit dôvery a pomáha rozhodnúť sa, uprednostniť jednu alternatívu pred druhou. Je zrejmé, že pravdepodobnosť chyby sa zvyšuje rádovo v porovnaní s rozhodnutím nájsť chýbajúce informácie pred prijatím rozhodnutia.

Samospravodlivosť zastaví hľadanie nových údajov, aj keď informácie naďalej prúdia. Osoba to ignoruje ako nesúlad s hypotézami, ktorým už bol priradený status spoľahlivých znalostí.

Sebavedomie teda možno považovať za indikátor obmedzeného myslenia. Na vzhľad tohto pocitu je potrebné citlivo reagovať a vôľou a pomocou kladenia nových otázok sa s ním stotožniť.

Tretím faktorom sú okamžité emócie

Tento faktor je snáď každému známy. Nie každý však myslí na to, čo umožňuje okamžité emócie. Reagujte napríklad hnevom na vyjadrenie kolegu. To znamená byť si istý aspoň správnym výkladom jeho slov a pozícií za nimi.

Je dobre známe, že vnímame iba malú časť informácií, a to, o čom sa tu bavíme, sú informácie, ktoré sú úplne otvorené a prístupné zmyslom. Obraciame svoju pozornosť len na malú časť dostupných informácií.

Aby ste zažili okamžité emócie, musíte sa cítiť správne. Tieto faktory obmedzujúce logiku sú navzájom prepojené. Hnev vyplývajúci z dôvery v správne rozpoznanie situácie následne posilňuje pocit vlastnej spravodlivosti a zastavuje proces hľadania nových informácií.

Štvrtým faktorom je obraz „ja“

Po narodení je každý z nás nútený identifikovať sa ako zdroj činov a uvedomenia si dôsledkov vo svete. Táto sebaidentifikácia, toto sebapoznanie však neprichádza okamžite a v úplnej forme.

Cesta k sebauvedomeniu je ako rebrík s poriadne vysokými schodmi. Dieťa sa najskôr identifikuje s fyziologickými potrebami, potešením a bolesťou. Potom s túžbami a emocionálnymi reakciami. Potom s obrazom „ja“, vytvoreným v ich vlastných aj iných očiach. A až potom, ak sa vážne snaží, prebúdza sa na úroveň vedomia seba ako zdroja vôľového konania a zmyslu.

Kým sa človek neprebudí, kým nie je sebestačný a schopný neustáleho sebarozvoja, bude inklinovať k záverom, ktoré ho stavajú do priaznivého svetla, k záverom, ktoré potvrdzujú predstavy človeka o sebe. Pretože tieto predstavy o sebe, tento obraz „ja“sú vnímané ako „ja“.

Kým si človek neuvedomí základ svojho „ja“, ako zdroja zámeru, voľby a konania, stotožní sa s myšlienkami o sebe vrátane tých, ktoré sa odrážajú v mysliach iných ľudí.

Absencia prebudenej subjektivity vedie k systematickým logickým chybám v myslení, pretože línie myslenia, ktoré nesúhlasia s obrazom „ja“, ktoré sú v rozpore s predstavou o sebe samom, sú vopred odrezané a ignorované.

Nebezpečenstvo takéhoto sebaklamu je pochopiteľné - v priebehu času si človek musí budovať čoraz väčšiu psychickú obranu, aby si o sebe zachoval predstavy, a to napriek spätnej väzbe z okolia a skutočným výsledkom akcie. Je zrejmé, že o jasnosti myslenia tu nie je potrebné hovoriť.

Čím lepšie si teda človek uvedomí svoje „ja“ako pozorovateľ, ako počiatočná podpora pozornosti, ako bod činnosti vedomia, tým menej je pripútaný k myšlienke seba samého a slobodnejší vo svojom myslení..

Je potrebné čo najčastejšie sa pozerať zvonku na svoje vlastné emócie, hodnoty, zmysel pre spravodlivosť a obraz „ja“. Táto neidentifikácia uvoľňuje skutočné „ja“osoby, ktorá má kolosálny tvorivý a konštruktívny potenciál.

Článok sa objavil vďaka dielam Vadima Levkina, Michaila Litvaka.

Odporúča: