2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53
Neľudskosť.
Pretieram si oči stále intenzívnejšie, toto čierne svetlo do mňa hryzie, preniká, raní, zaťažuje ma neustálym vyzváňaním neviditeľného zlata protiidúcich svetlometov, rútilo sa okolo a prichádzajúci pohľad zostal planúci, žltý, hnedý, čierna. Zatvárajúc oči sa pozerám do svojho vnútra a silno si trením prstov zatvorím vchod, aby ma žiadny obraz neopustil bez jeho znázornenia. Stále viac a viac tlačím na oči, stále viac cítim zaoblenie očných bulbov, ako vajce sa kotúľam na tanieri, nie je žiadne škrípanie, je sotva vnímateľná pružnosť mojej vôle, bolesti a svetla, a zlato, ktoré nesvieti, ale horí mi v hlave, v opačnom smere, v opačnom smere. Prstami tlačím oči dovnútra, ako keby som stlačil tlačidlo, ktorým sa spustí film, na druhej strane škatule na mňa čakajú jasné obrázky, stupňuje sa tlak, pozerám sa dovnútra a vidím len seba.
Rozmanitý a mimoriadny, môj pohľad na seba zväzuje moju predstavivosť, nedávam si príležitosť prísť s týmto románom pre seba, iba čisté videnie, iba jednoduché vnímanie, iba ja. Kto som, koho ukážem pred sebou, pozriem sa do svojho vnútra, čo tam uvidím zvierať prstami vchod? Svetlomety auta, tiene, tiene, je ich veľa, všetko je také rozmazané a to je nezabudnuteľný pocit strašného odlúčenia, ako keby som sa bál svojej vnútornej podstaty, ktorá je rovnako neľudská ako ja človek. vonku. Viskózna masa zážitkov, uzamknutá v lebke, rozpadajúca sa na časti, reakcie, tiky, svrbenie, kŕče, kŕče a bolesť, tak pálivé, až do nevoľnosti, pulzujúce a tak pomaly rastúce, ako keby ste dostali diaľkové ovládanie., a sám na to tlieskam, postupne zvyšujem úroveň bolesti. Strach, znechutenie, hnev, závisť, zúfalstvo a to všetko voči neskutočne vášnivému chradnutiu v šatách úplnej ľahostajnosti, voči svojim vlastným pocitom, voči sebe samému, vnútorné steny sú natreté na čierno, to všetko absorbuje, rozpúšťa sa vo svojom olejovom základe, robí ich nehybnými a všetko mrzne, mrzne, lepí sa a špiní, schne, lúpa sa, odpadáva a mení sa na prach.
Jasné elektrické oblúky v mojej vízii, vidím tieto záblesky, sú také skutočné, tieto blesky v mojom vnútornom svete, padajúce dažde potu a slzy padajú, hrom hnevu hrmí, búrka zúri a ja nie som v ponáhľaj sa, som s tým v poriadku, nie som, cítim sily vetra, tento duch mi nefúka cez dušu, som úplne efektívny pre tohto metaforického starca, moja duša je vyrobená z čiernej zliatiny privezenej zo vzdialeného vesmíru, miliardy rokov bol tento čierny obelisk zmrazený vo vesmíre a teraz stojí pod bleskami v opačnom smere, trúbi, brúsi brzdy, zlaté svetlomety, nie, nie, nie je to ono. Pozerám sa hlbšie, že za tým všetkým, že mi táto odysea dokáže odhaliť, čo tam hľadám, studené prsty silnejšie tlačia na poddajné jablká očí, intenzívnejšie sa vtierajú do významov, vháňajú ich priamo do mozog, zlato svetla, čierne steny, škrípanie brzdovými zubami a bolesť, bolesť, nevoľnosť, všetko pochádza z hĺbky mňa, všetko ma napĺňa pomaly, tak sadisticky, prst zatlieska na diaľkovom ovládači, čím sa zvýši intenzita bolesť. Čo to vo mne prebúdza?
Obrovská hustota zabalených pocitov sa spojila do jednej necitlivosti. Je ich veľa, sú tak odlišní a ja som jeden. Tak triviálny, taký zvláštny, nechávam vchod zatvorený, vyvíjam tlak na viditeľné prvky vnímania a všetko ma to bolí a bolí, a zároveň som uprostred holého priestoru svojej nepriechodnej, nespútanej prázdnoty. Prečo potrebujete zažiť takú bolesť, ak v nej nič nie je? Tak zábavné, také smutné.
Také neľudské.
Byť osobou vo svojich sekrétoch, napĺňať ich nezmyselnou prázdnotou, pričom zostať sami sebou, rozhodne geolakačnými, relatívne a absolútne, pod tlakom, bezpodmienečne a stále ľahostajní k sebe.
Môžem v sebe kričať, koľko chcem, nikto ma nikdy nepočuje. Nie sú tam žiadni ľudia. Existuje zóna neľudskosti.
