2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53
Aké cool je niekedy si sadnúť a niečo také strihať. Pomaly otvárajte kanály a pohybujte prstami a očami, čím prenášate význam na niečo, čo unesie toto bremeno.
Krása.
Nie je to tak dávno, čo som si všimol, že je to krásne. Pozrite sa priamo na to, čo je, ako môžem, a uvidíte, čo vidím. Všimnite si krásu a nesnažte sa ju chytiť, všimnite si a okamžite ju uvoľnite, nedržte ju húževnatým pohľadom. Uvoľniť krásu, aby ste sa oslobodili a videli, aké krásne to v skutočnosti je - nebrániť sa slobode druhého vedľa mňa.
Kľud.
Vydýchnite zo seba a pocíťte v pľúcach toto vákuum, ktoré netoleruje prázdnotu a volá vzduch späť domov. Vzduch je môj väzeň, a keď sa uvoľní, cítim v sebe ľahkosť a prázdnotu. Tento moment je vo svojej hrôze taký úžasný, že vo mne vyvoláva pocit pokoja, akoby „všetko skončilo, tu je, ticho“, ale niečo vo mne vyvoláva paniku a moje pľúca svojou silou nútenia vtrhnú do okolitého ticha, napĺňa ma prázdnotou niekoho iného. Akoby moje upokojenie prišlo v momente zbavenia sa niekoho iného, čo sa nestalo mojim, s výdychom a som čistý, prázdny, som voľný. Nadýchnite sa a som opäť prázdny. Pokojne dýchajte, vdychujte, vydychujte.
Hluk.
Zvuky mi hovoria, že nie som sám. V úplnom tichu nachádzam celé svoje ja? To je otázka a znie to ako pulz v mojej hlave. Niekedy chcete, aby bolo všetko tiché, a niekedy chcete počúvať hukot, aby ste vedeli, že je všetko v poriadku. Zvuk je vlna. Vlna nesie energiu a v tichosti prepínam na niečo iné, čo ma živí. V tichosti môžem otvoriť svoj tajný motor, tichý krik, ktorý ako hurikán odfúkne všetko vo vesmíre. Hovorí mi tento tichý hlas to isté ako zvuk, ktorý počujem? V ich zvukoch počujem niečo iné. Takto znie duša, pre niekoho nepočuteľná, ale tak, že odfúkne strechu.
Závažnosť.
Čo to vôbec je? Včera to bolo ťažké, dnes je to ľahké, kam išla váha a kde sa vzala tá ľahkosť? Je ťažké hovoriť o závažnosti. Cítim to ako niečo, čo v mojom svete pocitov neexistuje, t.j. keď je mi ťažko, nemám pocit, že by to bolo pre mňa ľahké alebo „možné“. Z opaku? Možno. Nemám sa čoho chytiť, tento koncept drví, a ak neexistujú žiadne sémantické opory vo forme uskutočniteľných pocitov, potom všetko drví, strácam spojenie s predmetom. Závažnosť je taká, ako keby bola pasová kontrola na hranici významu, ak nie je na reprezentácii seba viditeľná jasná fotografia, potom je hranica vedomia uzavretá, vážnosť ma zdrvila.
Píla reže, pričom je vedená rukou osoby, ktorá sa pozerá na strom.
