Neschopnosť Vydržať Osamelosť Alebo čo S Tým Má Spoločné Skúsenosť Z Detstva?

Obsah:

Video: Neschopnosť Vydržať Osamelosť Alebo čo S Tým Má Spoločné Skúsenosť Z Detstva?

Video: Neschopnosť Vydržať Osamelosť Alebo čo S Tým Má Spoločné Skúsenosť Z Detstva?
Video: J. Krishnamurti & David Bohm - Brockwood Park 1980 - The Ending of Time - Conversation 15 2024, Apríl
Neschopnosť Vydržať Osamelosť Alebo čo S Tým Má Spoločné Skúsenosť Z Detstva?
Neschopnosť Vydržať Osamelosť Alebo čo S Tým Má Spoločné Skúsenosť Z Detstva?
Anonim

Môžeš byť sám? Ako sa cítite v tejto dobe? Je to presne o schopnosti znášať samotu, a nie o nútení kvôli okolnostiam

Niekto kvôli svojej profesii musí byť celý deň v samote, ale zároveň musí prežívať obrovské nepohodlie. Ďalší človek sa môže cítiť opustený aj medzi ľuďmi, pretože nie vždy ide o fyzickú prítomnosť ostatných.

Skúsenosť s osamelosťou z času na čas pozná každý z nás. Schopnosť byť v tomto stave navyše priamo súvisí s emocionálnou zrelosťou jednotlivca.

Na rozdiel od takzvaného „normálneho“, periodického, pocitu samoty, je patologická samota úplná a beznádejná, je vnímaná ako vnútorná prázdnota, absolútna izolácia. V tomto prípade sa samota stáva pre človeka podobným nebytiu, necíti realitu svojej existencie, akoby všetko okolo neho bolo ilúziou.

Niekedy od ľudí so silne výrazným schizoidným radikálom v dôvernom rozhovore môžete počuť, že sami so sebou prežívajú strach alebo dokonca paniku a obsedantné myšlienky alebo činy sú jediným spôsobom, ako sa vyrovnať s hrôzou zo straty kontaktu s realitou.

A tu sa dostávame k hlavnej otázke tejto poznámky: takže koniec koncov, čo pomáha ľuďom pokojne znášať samotu a ako sa táto schopnosť formuje?

Ako lakonicky povedal slávny britský psychoanalytik D. Winnicott, „… schopnosť osamelosti je založená na paradoxe: je to zážitok byť sám s prítomnosťou niekoho iného“(Winnicott, DW (1958) byť sám).

Inými slovami, všetci potrebujeme od raného detstva citlivého a starostlivého dospelého, aby sme sa naučili byť sami so sebou.

Medzi dieťaťom a dospelým, najčastejšie matkou, sa vytvára emocionálne spojenie, ktoré je obzvlášť výrazné v tých chvíľach, keď dieťa hľadá útechu pri prežívaní úzkosti a strachu, v prípade novosti situácie, nebezpečenstva, stresu. Náklonnosť dáva dieťaťu pocit bezpečia, bezpečia, pohodlia.

Vedci fenoménu pripútanosti rozlišujú štyri typy pripútanosti:

  • Bezpečné pripevnenie
  • Neisté vyhýbajúce sa pripútanie
  • Nespoľahlivá úzkostno-ambivalentná pripútanosť
  • Neorganizovaná príloha

Schopnosť dieťaťa pokojne znášať samotu je stanovená výlučne v podmienkach bezpečné uchytenie významnému dospelému. V tomto prípade sú matka a dieťa navzájom zladení ako hudobné nástroje v duete.

Na posúdenie pripútanosti dieťaťa k matke sa v 70. rokoch minulého storočia uskutočnil experiment s názvom „Neznáma situácia“. Neznáme prostredie je pre malé dieťa stresujúce a v stresovej situácii sa aktivuje systém pripútania. Cieľom experimentu je zistiť, ako sa ročné dieťa stretne so svojou matkou po niekoľkominútovom odlúčení. Dieťa a matka sa museli hrať v miestnosti, kde sú hračky, v prítomnosti neznámej tretej osoby. Podľa podmienok experimentu v určitom okamihu matka opustí miestnosť a pozorovateľ sa pokúsi hrať s dieťaťom, v inom momente bolo dieťa ponechané, aby sa hralo úplne samé. O niekoľko minút sa matka vrátila.

Ako ukázal experiment, deti so spoľahlivým typom pripútanosti k rozlúčke s matkou reagujú plačom, volaním a hľadaním, pričom zažili očividné nepohodlie. Ale keď sa mama vráti, šťastne ju pozdravia, podajú k nej ruky, požiadajú o útechu a po krátkom čase pokračujú v hre, prerušenej odchodom matky.

Faktom je, že dieťa sa najskôr učí hrať sa so sebou v prítomnosti matky. Vďaka pocitu bezpečia a pohodlia (s bezpečným prichytením) môže dieťa na krátku dobu dokonca zabudnúť na svoju matku. Na chvíľu je schopný udržať si o nej fantáziu, ale ak je mama príliš dlho preč, potom sa táto fantázia stane obsedantnou a neprinesie pohodlie. Samozrejme, je potrebné postupne predlžovať čas, kedy je dieťa samo, aby sa jeho psychika dokázala prispôsobiť.

Ako dospieva (asi o 3 roky), dieťa si dokáže udržať vo svojom vedomí obraz a pocit prítomnosti matky dlhšie a dlhšie. V tom mu pomáhajú takzvané „prechodné objekty“: obľúbená hračka, matkina vreckovka s jej vôňou alebo iné veci, ktoré jej ju pripomínajú.

Schopnosť človeka samoľúbosti sa formuje transformáciou vonkajšieho podporujúceho prostredia (predovšetkým rodičov) na vnútorný pocit. Je to ako presvedčenie o benevolencii okolia, ani nie tak na úrovni myšlienok, ako na úrovni pocitov.

„Jednotlivec je schopný znášať samotu vo vonkajšej realite, iba ak vo vnútornej realite nikdy nie je sám“ (G. Guntrip, britský psychológ).

Odporúča: