Posttraumatická Stresová Porucha

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Tento článok sa zameriava na genézu a klinickú fenomenológiu posttraumatickej stresovej poruchy, ako aj na vlastnosti terapie pre klientov s poruchou PTSD. Navrhuje sa model psychologickej pomoci ľuďom trpiacim posttraumatickou stresovou poruchou

Z., 35-ročná žena, ktorá mala v živote viacero ťažkostí: extrémne vyjadrená úzkosť, chvíľami hlboká depresia (čo bolo dôvodom odvolania), nespavosť, nočné mory, požiadala o pomoc.

Jedným z najrušivejších symptómov Z. boli neustále spomienky na jej otca, o ktorom sa jej snívalo takmer každý deň a ktorý zomrel pred 8 rokmi. Podľa Z. prežila smrť svojho otca pomerne rýchlo a snažila sa „na to nemyslieť“. V priebehu terapie vysvitlo, že Z. mal voči svojmu otcovi výrazne vyjadrenú ambivalenciu. Na jednej strane to bola blízka a drahá osoba, na druhej strane ho nenávidela za krutosť, ktorú voči nej prejavoval.

Pred svojou smrťou sa Z. nedokázala vyrovnať so svojimi pocitmi tým, že ich dala do vzťahu, ale po smrti sa situácia nezjednodušila [1], ale Z. ju jednoducho ignoroval.

Stále nemohla povedať: „Oci, milujem ťa“, pretože ho nenávidela každým vláknom svojej duše. Na druhej strane sa tiež nemohla priznať k nenávisti voči otcovi, pretože ho veľmi milovala. Z. uviazla medzi nenávisťou, hnevom voči svojmu otcovi a láskou k nemu, Z. nemala príležitosť prežiť smútok. V blokovanej forme stále existuje proces prežívania, definujúci klinickú fenomenológiu Z.

Po dlhej a náročnej terapeutickej práci, ktorej ťažiskom bola možnosť prijatia ambivalentných pocitov, sa mohol proces prežívania obnoviť.

Skúsenosti s traumatogénnou udalosťou, ktorá je základom PTSD, bez špeciálnej pomoci nemá žiadne šance na jej implementáciu, pretože je blokovaná sekundárnym rámcom vo forme nasledujúcich mechanizmov:

1) neustále sa opakujúca reprodukcia traumatickej udalosti v chronických vzorcoch porušovania kreatívnej adaptácie;

2) trvalé vyhýbanie sa akýmkoľvek podnetom spojeným s traumatickou udalosťou;

3) otupenie všeobecnej reaktivity, ktorá pred zranením chýbala;

4) trvalé príznaky zvýšenej excitability atď. [1, 2, 3].

47 -ročný I., veterán vojny v Afganistane, požiadal o pomoc príznaky, ktoré ho v posledných rokoch trápili: úzkosť, podozrievavosť, podráždenosť, nespavosť, vegetatívna dystónia. Rodinné vzťahy sa zhoršili a manželka podala žiadosť o rozvod. Navonok som pôsobil chladne, odlúčene, s tvárou bez života, akoby v grimase hnusu. Pocity boli v jeho živote určitým spôsobom atavizmom.

I. zaobchádzal som s terapiou nie ako s priestorom prežívania, ale ako s miestom, kde jedna osoba, terapeut, robí niečo s druhým, klientom, „aby to bolo klientovi jednoduchšie“. Treba povedať, že s takýmto prístupom k terapii nebola naša práca jednoduchá. V našom kontakte sa však po chvíli začali objavovať náznaky emócií, respektíve možnosť, aby som si ich všimol a uvedomoval si ich.

Zdalo sa mi, že akoby sa stal citlivejším a zraniteľnejším, niektoré udalosti v jeho živote začali na mňa vo väčšej miere zapôsobiť a vyvolávať rôzne pocity. Bol to príjemný moment v terapeutickom procese s pocitom akéhosi prelomu. Tento čas však netrval dlho. Po 1, 5-2 mesiacoch som začal pociťovať veľmi silnú úzkosť, niekoľkokrát som dokonca reláciu zrušil, pretože som nemohol odísť z domu, odkazujúc na silnú úzkosť a neurčitý pocit ohrozenia. O mesiac neskôr sa objavili spomienky na minulú vojnu, ktorej sa zúčastnil.

Hrôza, bolesť, vina, zúfalstvo sa zmiešali a prinútili I. prežívať intenzívne trápenie. Podľa jeho slov „pred terapiou sa necítil tak neznesiteľne zle“.

Toto bolo jedno z najťažších období našej spolupráce. Ilúzie, že sa klient v priebehu terapie stáva lepším a ľahším, nenávratne zmizli, a to nielen pre klienta, ale aj pre mňa.

Napriek tomu bolo toto obdobie najproduktívnejšej terapeutickej práce, kvalitného kontaktu a blízkosti, intimity alebo čo. Za spomienkami na udalosti z minulej vojny sa začali objavovať diferencovanejšie pocity: hrôza a strach o môj život, hanba za situácie, v ktorých som zažil slabosť, vina za smrť priateľa …

Ale v tej chvíli bol náš vzťah s I. dostatočne silný a stabilný, že tieto pocity bolo možné nielen rozpoznať a realizovať, ale aj „vydržať a vydržať“v kontakte. Takže o mnoho rokov neskôr, proces zablokovaný zo zrejmých dôvodov („vojna nie je miestom pre slabosť a slabosť“), proces ťažkej skúsenosti bol opäť uvoľnený. Terapia trvala niekoľko rokov a viedla k výraznému zlepšeniu kvality I. života, obnoveniu rodinných vzťahov a hlavne k jeho zmiereniu so sebou samým a určitej harmónii.

Pri práci s posttraumatickou stresovou poruchou je bežnou praxou, že klient hľadá terapeutickú pomoc pre problém, ktorý zjavne nemá s traumou nič spoločné.

Okrem toho predložená terapeutická požiadavka nie je lstivá ani nie je formou odporu. V tomto momente má klient skutočne starosti s rôznymi problémami a ťažkosťami v živote, so zdravím, vo vzťahoch s ľuďmi, zjednotených jednou etiologickou líniou, nepoznaných človekom. A tento axiálny etiologický znak súvisí s traumou, t.j. kedysi zablokovaný proces skúsenosti.

V priebehu terapie, ktorá sa zameriava na rušivé symptómy, ako je spôsob, akým klient organizuje kontakt v teréne, skôr alebo neskôr chronické vzorce, frustrované v kontakte terapeut-klient alebo klient-skupina, strácajú svoju predchádzajúcu silu. Zdá sa, že terapia sa končí. Ale nie je - práve to začína.

V terapeutickej oblasti sa objavujú javy, ktoré sú stále blokované traumou, ktorej predchádzajú často neznesiteľné duševné bolesti. Tieto javy, ako sa už ukazuje, priamo súvisia s traumou ako blokovaným zážitkovým procesom. Ak je možné na kontakt „terapeut-klient“vložiť bolesť, proces prežívania má šancu byť obnovený [4, 5].

V istom zmysle proces psychoterapie pri posttraumatickej stresovej poruche predpokladá nevyhnutnosť aktualizácie traumy. Inými slovami, relevantnou terapeutickou výzvou pre PTSD je potreba transformácie chronickej traumy na akútnu, t.j. aktualizovať ho v terapeutickom procese. Treba však poznamenať, že tento proces nie je možné a ani by sa nemal vynucovať. Pokúšajúc sa urýchliť proces transformácie a aktualizácie traumatických zážitkov, možno nechtiac blokujeme proces prežívania. Nie je možné súčasne splniť úlohu pomôcť klientovi „odovzdať sa“procesu skúsenosti a pokúsiť sa ho ovládať z našej strany.

Ignorovanie tohto rozporu vždy vedie k zastaveniu terapeutického procesu.

My psychoterapeuti sme špecialisti na kontakt, čo je samotná podstata procesu psychoterapie.

Preto je hlavnou úlohou pri práci s posttraumatickou stresovou poruchou uvoľniť prirodzený priebeh procesu a sprevádzať ho v kontinuálnej mentálnej dynamike.

Literatúra:

1. Kolodzin B. Ako žiť po duševnej vyrovnanosti. - M., 1992.- 95 s.

2. Reshetnikov M. M. Psychická trauma / M. M. Reshetnikov. - SPb.: East European Institute of Psychoanalysis, 2006 - 322 s.

3. Kaplan G. I., Sadok B. J. Klinická psychiatria. V 2 zväzkoch. Per z angličtiny. - M.: Medicína, 1994.

4. Pogodin I. A. Fenomenológia a dynamika včasných emočných prejavov / Časopis praktického psychológa (špeciálne vydanie bieloruského inštitútu Gestalt). - č. 1. - 2008, S. 61-80.

5. Pogodin I. A. Blízkosť ako vzťah na hranici kontaktu / Bulletin gestalt terapie. - Číslo 6. - Minsk, 2007. - S. 42-51.

[1] Myslím si, že naši rodičia sú nesmrteľné bytosti v tom zmysle, že city k nim v nás zostávajú po celý život. Po fyzickej smrti rodičov city nestratia svoj význam.