Pravda Alebo Lož Nie Je Ani Tak Otázkou Morálky

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Keď nám naše deti začnú klamať, pre väčšinu dospelých je to signál k útoku v boji za pravdu a čestnosť. Dieťa, ktoré nám klamalo, je podrobené postupne alebo náhodne: výsluchom, hanbou, tlakom, hrozbami a aktívnymi pokusmi zistiť „celú pravdu“. A najsmutnejšie na tom je, že rodičia sú absolútne presvedčení, že za klamstvo môže samo dieťa, a jeho „zlomyseľné“správanie sa musí okamžite odstrániť.

Je dôležité pochopiť, že klamstvá detí sú najčastejšie (s výnimkou určitej mentálnej patológie) dôsledkami nesprávne vybudovaných vzťahov medzi rodičom a dieťaťom. A preto by si rodičia v prvom rade mali položiť otázku: „Čo robíme zle?“, A snažte sa aspoň na tento incident pozrieť ako na symptóm.

Keď dieťa nemá čo skrývať? Keď pochopí, uhádne a ešte lepšie vie z vlastnej skúsenosti, že bez ohľadu na to, o čo sa delí so svojimi blízkymi dospelými, dostane sa mu pomoci, podpory, objasnenia. Nebudú naňho útočiť obvineniami, urážkami, nezačnú naňho uplatňovať rôzne represívne sankcie a v prvom rade ho zastavia, ak porušil akékoľvek pravidlá a zákony, pokúsia sa počúvať, porozumieť. Pomôžu mu vyrovnať sa s tým, čo urobil, a spoločne si budú môcť uvedomiť, čo dieťa viedlo pre neho v ťažkej situácii, pomôžu odčiniť vinu alebo chybu.

Vina a hanba zvyčajne situáciu zhoršujú. Pretože v reakcii na prehnanú reakciu sa chcete skryť ešte opatrnejšie. Keď sa dieťa pravidelne alebo aspoň niekoľkokrát za sebou stretne s neadekvátnou reakciou rodiča (okrem vyššie uvedeného to môžu byť: emócie silne rozrušeného, zdrveného dospelého človeka, jeho silne afektívny, neadekvátny stav udalosť). Potom je nútený skryť to, čo sa stalo, nielen aby sa „schoval pred trestom“, čo je samo osebe pochopiteľné, najmä ak sa trest stane neadekvátnym, ale aj preto, aby sa nejako vyrovnal so stresom, ktorý je nútený robiť.zažiť sám. Koniec koncov, tak aspoň nebude musieť odpovedať na pocity svojho rodiča, ktorý prepadol vášni. To znamená, že ku všetkému, čo sa mu stalo, spracovať aj dôsledky jeho žiadosti o pomoc, v mnohých ohľadoch prehnanej, a nepomôcť mu porozumieť sebe.

Rodičom, ktorí sú pobúrení klamstvami vlastných detí, hovorím: „deti klamú a tlačia sa na stenu“. To znamená, že váš vzťah je taký, že vám nemôže povedať pravdu, pretože tomu rozumie: bude to len horšie. A vyčítať dieťaťu len preto, že sa o seba pokúša starať, je prinajmenšom krátkozraké, najmä ak už nedúfa, že v ťažkej situácii uvidí podporu a podporu u svojich rodičov.

Väčšina rodičov farizejským spôsobom podľa mňa zabalí detské klamstvá do balíčka akejsi zvláštnej morálky. Samozrejme, lož je lož. Ale dospelí sa často správajú tak, ako by boli vždy krištáľovo úprimní, a nikdy neklamú v situáciách, keď je pre nich dôležité zachrániť si tvár, je strašidelné odhaliť nejakú ťažkú pravdu alebo sa s nimi jednoducho nechcú podeliť o niečo nevkusné. všetci, aby ste sa odhalili v nepriaznivom svetle.

Za veľký „hriech“sa zároveň považuje túžba ich detí považovať niečo za svoje podnikanie, nepúšťať nikoho do svojho intímneho priestoru a neinicializovať do neho tých, ktorým neveria. A rozhorčené zvolanie takého rodiča „Nedôveruješ nám?“považovali za možné, aj keď sami neurobili absolútne nič pre vybudovanie takej dôvery. Zvlášť, ak nerešpektovali jeho psychologické a osobné hranice, nechápali, neverili, nedávali príležitosť prísť na to sami.

Deti z nadradených rodičov sa zo zrejmých dôvodov pokúšajú zo všetkého najviac skrývať a klamať. Tí, pre ktorých je dôkladná znalosť toho druhého nevyhnutným prostriedkom na zvládnutie vlastnej úzkosti. Alebo tí, ktorí sa veľmi boja chýb z detstva, a preto radi vzdelávajú podľa zásady: „aby to bolo odradzujúce“a „aby si si raz a navždy spomenul …“.

Sú to tí, ktorí sú pripravení kopať, odhaliť pravdu. Sú to tí, ktorí vyťahujú vrecká, kontrolujú zásuvky na stole, čítajú detské denníky a poznámky. A, bohužiaľ, najčastejšie nerozumejú, neuvedomujú si, že to úplne ničí dôveru, intimitu, ničí vzťahy a núti dieťa iba šikovnejšie klamať, skrývať sa a uchovávať pozostatky dôležitých a dôverných mimo rodičovských očí. Pri takejto kontrole a porušovaní hraníc neexistuje pre dieťa žiadne imaginárne „dobro“, neexistuje žiadne učenie o morálnych pravidlách a normách, ale naopak, učí naopak: ako podvodnými prostriedkami (tj. vyliezť tam, kam vám nedovolili), extrémne vysoká úzkosť rodiča a jeho nepotlačiteľné pokusy ovládať a udržiavať rodičovskú autoritu, ktoré už stratil spolu so stratou dôvery.

Ak chcete, aby sa s vami dieťa podelilo o svoje zážitky alebo udalosti, mali by ste sa ho naučiť porozumieť, pomôcť mu vyrovnať sa s udalosťami, ktoré sa stali, a ak pred ním nebudete skrývať svoje vlastné významné skúsenosti. Zároveň je dôležité byť opatrný a pravdupovediac ho formulovať tak, aby dieťa bolo schopné vnímať a tráviť v súlade so svojimi vekovými schopnosťami.

Ak sa rozvádzate, je dôležité, aby ste o tom svojmu dieťaťu čo najskôr povedali. Nemali by ste ho však venovať podrobnostiam o tom, ako „váš otec nás opustil nešťastnými ľuďmi a odišiel k mladej sučke“alebo iným podrobnostiam o intímnom živote. Stojí za to mu povedať, že rodičia teraz budú žiť oddelene, pretože ich vzťah sa skončil, prestali sa milovať. Ale obaja ho veľmi milujú a vždy budú milovať, pretože je ich dieťaťom. Navštívi svojho druhého rodiča v jeho inom dome alebo v jeho druhej rodine. Je tiež dôležité povedať, že dieťa za tento rozchod nemôže a je to ich rozhodnutie pre dospelých.

Tiež stojí za to hovoriť s dieťaťom o ďalších významných udalostiach v rodine, o smrti blízkych, o ich chorobách a nadchádzajúcich zmenách. Nemôžete súčasne skrývať svoje pocity, ale povedať dieťaťu, že sa s našimi zážitkami vysporiadame. Napríklad „tvoja stará mama zomrela, všetci sme veľmi smutní a plačeme, bude nám chýbať, ale zvládneme to“. „Váš starý otec je v nemocnici, je po vážnej operácii, všetci sa veľmi trápime, máme obavy, ale veľmi dúfame, že všetko dobre dopadne.“

Ide o bežnú rodičovskú ilúziu, že ak dieťa nevie o niektorých udalostiach a zážitkoch v rodine, potom je to preň bezpečnejšie. V skutočnosti deti vždy cítia emocionálne pole rodiny, obzvlášť negatívne, keď niekto plače, je rozrušený, napätý, v smútku. Nevie, ako to vysvetliť, interpretovať a podľa svojho obrazu sveta si to vysvetľuje po svojom. A veľmi často v tmavších farbách, ako v skutočnosti je. Napríklad: „Moja babička niekam odišla, pravdepodobne som to bol ja, kto sa správal nesprávne.“Alebo „moji rodičia sa kvôli mne rozviedli, pretože som neposlúchal“.

Pravda alebo lož teda nie je otázkou morálky, je to otázka rešpektu, dôvery a schopnosti považovať druhého za skutočne blízkeho.