Zlosť. Čo To Je? Prečo Je Zášť A Ako Sa S ňou Vysporiadať?

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Pocit a emócie sa často používajú synonymne a sú charakterizované ako psychologický proces, ktorý odráža subjektívny hodnotiaci postoj k existujúcim alebo možným situáciám. Emócie sú však priamou reakciou na niečo založené na intuitívnej úrovni a pocity sú výsledkom myslenia, prežívania nahromadených skúseností, prípustných noriem, pravidiel, kultúry …

Mnoho vedcov delí emócie na negatívne, pozitívne a neutrálne. Ako je to však s užitočnosťou emócií? Všetky emócie sú dôležité a nevyhnutné na prispôsobenie sa realite. Prežívanie pozitívnych emócií, radosti, spokojnosti, záujmu, lásky - v pamäti si zafixujeme požadované typy správania, ktoré vytvárajú naše osobné zdroje, pomáhajú nám lepšie porozumieť svetu a sebe samému, prinášajú nám pocity pohody, úspechu, dôvery, rozvíjania kreativitu a pomáhajú nám pri zbližovaní s inými ľuďmi a sú tiež oporou a oporou v ťažkých chvíľach života. Negatívne emócie niekedy svojou „užitočnosťou“dokonca prevyšujú pozitívne, pretože nám poskytujú dôležité informácie. Strach nám napríklad hovorí o hrozbe, nebezpečenstve, ktoré je základom sebazáchovy a prežitia; smútok - o strate; hnev - o nedôstojnom správaní, o možných životných problémoch a pod.

Existujú emócie, ktoré napĺňajú náš vnútorný svet, bránia nám cítiť slobodu, radosť, pocit uspokojenia, harmónie a harmónie so sebou samým i s vonkajším svetom. Sú to naučené emócie / konvencie, vrstvené na mentálnej čistote, jemnosti, spontánnosti, otvorenom vnímaní sveta našich detí. Niektoré z najdôležitejších akvizícií a konvencií, ktoré nám bránia cítiť sa šťastne, sú odpor / odpor, závisť, vina a hanba. Dnes chcem podrobne analyzovať pocit odporu.

Zlosť je nespravodlivo spôsobený smútok, urážka, ktorá spôsobuje pocity hnevu voči páchateľovi a sebaľútosť.

Zamyslite sa nad týmto pocitom z pozitívnej aj negatívnej stránky

Pozitívny význam odporu je, že odpor, ako všetky ostatné emócie, plní dôležitú funkciu pri prežívaní a prispôsobovaní ľudí jeden druhému. Tu je veľmi dôležité poznamenať, že odpor a vina sú párové pocity, vždy vznikajú vo dvojiciach: ak som urazený, môj páchateľ zažíva vinu alebo hanbu. K rozhorčeniu dochádza vtedy, ak správanie iného človeka nespĺňa moje očakávania. Tento pocit je vyjadrený mimikou, intonáciou a náladou, vďaka čomu dávame akýsi signál, že došlo k udalosti, ktorá je hodnotená ako neférové porušenie práv, hraníc, poškodenie cti alebo postavenia, ofenzíva postoj k osobe a náš páchateľ chápe, že pre ďalšiu interakciu potrebuje zmeniť svoje správanie. V dôsledku toho hrá odpor k sebe navzájom dôležitú úlohu.

Existuje názor, že odpor je získaná emócia, ktorá sa vytvára v ranom detstve od 2 do 5 rokov.

Spoločnosť učí sťažnosti a v prvom rade sú to rodičia a staré mamy, ktoré očakávaním odporu učia malé dieťa pohoršovať sa. Napríklad môžeme často počuť také frázy „Môj malý, choď, mama / babička bude ľutovať, kto urazil moju milovanú (moju) …“Tým, že zakazujeme vyjadrovať akékoľvek emócie, učíme dieťa tiež nahradiť ich urážkou. Alebo naopak, samotní rodičia prejavujú svoju nevôľu, a v tomto prípade dieťa rozvíja práve túto konvenciu správania. Napríklad: ak som urazený, mal by som sa uraziť, pretože by to tak malo byť, je to akceptované. Nadmerná nevôľa je však negatívna. Nahnevaný človek trpí nielen sám sebou (znova a znova zažíva priestupok, pričom si pamätá, že bol kedysi urazený, hoci v tomto časovom období nie je ani páchateľ, ani situácia), jeho nervy sa rýchlo vyčerpajú a priestupok sa môže vyvinúť do chronického stresu, ale zároveň tiež nedobrovoľne núti páchateľa trpieť, čo spôsobuje, že sa cíti vinný alebo zahanbený.

Existuje názor, že existujú ľudia, ktorí sú vôbec menej dotýkaví alebo rozhorčení. Toto je nesprávne. Každý je dotyčný. Jednoducho každý má svoje „témy“. Niektorých je jednoduchšie uraziť, iných ťažšie a závisí to od toho, koľko otázok a zmätkov má človek v živote, koľko z týchto „zraniteľných tém“. Existujú ale ľudia, ktorí sa boja straty „tváre“a zároveň demonštrujú svoju odolnosť voči priestupkom, v tomto prípade práve priestupok môže v človeku zostať dlho, pretože si ani sám neprizná, čo cíti.

Ukážka alebo odolnosť voči odporu závisí od zaužívaných vzorcov správania. Najbežnejšie sú zadržiavanie, prepínanie a uhasenie (oslabenie): Som urazený, ale tvárim sa, že sa ma to nedotýka. Užívam si svoju nevôľu, dávam to všetkým najavo a tajnou myšlienkou mučiť páchateľa pocitom viny.

Ako si môžete zmierniť tento pocit?

V prvom rade by som chcel zdôrazniť, že odpor je prejavom stavu detského ega. Máme síce 40, ale vo vnútri sa môžeme cítiť ako vystrašené dieťa alebo rebelujúci tínedžer. Dieťa vždy žije v každom z nás, bez ohľadu na náš vek. A toto dieťa je buď šťastné, alebo samo v nás.

Zlosť je výsledkom rodičovských zákazov vyjadrovať akékoľvek emócie, ako je hnev, strach, smútok a dokonca radosť. Výsledkom je, že sa dieťa pokúša skryť, prehltnúť túto emóciu, aj keď ju naďalej prežíva. A zakázanú emóciu nahradí iná, ktorú je možné zažiť. S týmto vyrastáme a už ako dospelí nevedia, nechápu, čo cítime, čo vlastne prežívame. Každý z nás musí pochopiť, ako sa v danej chvíli cítim. A toto sa treba naučiť. Samozrejme, so psychológom sa dokážete rýchlo vyrovnať s pocitmi, ktoré prežívate, naučiť sa ich zvládať a používať pre svoje vlastné dobro a dobro ostatných, porozumieť nielen svojim pocitom, ale rozpoznať ich aj v iných ľudí. Vďaka tomu lepšie porozumiete sebe i druhým.

Jeden zo spôsobov, ako zmierniť pocity odporu, je vyjadriť svoje pocity. Priznajte sa prinajmenšom: „Áno, som urazený“a snažte sa porozumieť sebe: čo vás to tak zaujalo? Pokúste sa všetko vyriešiť na policiach, zapamätajte si, keď sa s takýmito pocitmi (opakovaním situácie) stretli už predtým. Pochopte, aké skutočné emócie sa skrývajú za odporom a komu bola táto emócia pôvodne adresovaná. Nechajte túto emóciu byť. To vám dá príležitosť pozrieť sa na situáciu „dospelým“, vedomým pohľadom. Posúďte zložitosť situácie. Dovoľte si zažiť potlačené pocity. A nakoniec sa pokúste ospravedlniť svojho páchateľa.