2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53
Stáva sa tak, že v spoločnosti sa na deťoch so zdravotným postihnutím vyvinulo nevyslovené tabu, t.j. so zdravotným postihnutím. A hoci „inklúzia“chodí po celej krajine, t.j. špecializované materské školy a školy sa reorganizujú a deti so špeciálnymi potrebami prichádzajú do hromadných inštitúcií - to sa v živote týchto detí a ich rodičov málo zmení.
Sú ich možnosti skutočne obmedzené? Alebo bez toho, aby sme pochopili podstatu problému a porovnali ho so sebou, „zdravým“, vložíme túto stigmu na dieťa na celý život? Mne osobne táto skratka - HVZ - evokuje ďalšie indície: „špeciálne“, „pravdepodobnosti“, „zdravie“. Čo znamená: pravdepodobnosť alebo nepravdepodobnosť objavenia skrytých možností a úloh „špeciálneho“dieťaťa, jeho najsilnejších vnútorných zdrojov, vstupu do spoločnosti, do sveta, závisí iba od nás - rodiny, profesionálov a životného prostredia. socializácia.
Podľa klasifikácie navrhnutej V. A. Lapshinom a B. P. Puzanovom k hlavným kategóriám „abnormálnych“detí (termín autorov klasifikácie) patrí:
- Deti s poruchou sluchu (nepočujúci, sluchovo postihnutí, neskoro nepočujúci);
- Deti so zrakovým postihnutím (slepé, slabozraké);
- Deti s poruchou reči (patológovia reči);
- Deti s poruchami pohybového aparátu;
- Deti s mentálnou retardáciou;
- Deti s mentálnou retardáciou (+ schizofrénia);
- Deti s poruchami správania a komunikácie (RDA, ADHD atď.)
- Deti so zložitými poruchami psychofyzického vývoja, s takzvanými komplexnými defektmi (hluchoslepé, hluché alebo nevidomé deti s mentálnou retardáciou).
Rodičia samozrejme vedia, či je ich dieťa klasifikované ako „nenormálne“alebo nie. Ale veľmi malý počet rodičov vie, že pracovať s dušou dieťaťa a pomáhať mu je možné aj pri tej najoptimistickejšej diagnóze. Každý rodič musí vedieť, musí si byť istý, že psychologická podpora, terapeutická práca pomôže dieťaťu socializovať sa a nájsť sa v tomto svete bez ohľadu na diagnózu, teda psychicky sa uzdraviť. Pretože v priestore stretnutia psychológa s dieťaťom komunikácia prebieha zďaleka nielen na verbálnej úrovni - profesionál, svojou podstatou, duša, existuje súčasne s dušou malého človeka. A postupne, každý svojim vlastným tempom, prejde na úroveň vyššiu, ako bola pred stretnutím.
Žiaľ, náš život ukazuje, že rodičia v zásade „ľahkou“rukou lekára ukončili akúkoľvek úspešnú socializáciu svojho dieťaťa „diagnostikou“. Také dieťa ani nevyvoláva otázku akýchkoľvek úloh a darov skrytých pred naším „rozmazaným“vnímaním. A to je jeden z dôvodov, prečo rodičia a deti prichádzajú o možnosť spoločne prekonávať ťažkosti, stať sa spolu silnejšími, múdrejšími a šťastnejšími.
V procese atypického vývoja sa prejavujú nielen negatívne aspekty, ale aj pozitívne schopnosti dieťaťa, ktoré sú spôsobom prispôsobenia osobnosti dieťaťa určitej sekundárnej chybe. Napríklad u detí bez zraku sa akútne rozvíja pocit vzdialenosti (šiesty zmysel), vzdialená diskriminácia predmetov pri chôdzi, sluchová pamäť, dotyk atď. Nepočujúce deti majú mimickú gestickú komunikáciu.
Každé dieťa, ako nositeľ vlastnej (subjektívnej) skúsenosti, je jedinečné. Ale iba my - rodičia, spoločnosť - vedome alebo nevedome nechceme prijať túto jedinečnosť. Často dokonca tlačíme svoje „normálne“deti dopredu a plačeme slzami: „Toto ich šokuje!“Ale deti so zdravotným postihnutím šokujú len nás dospelých. S vlastnými obavami, nenaplnenými očakávaniami a vnucovaním vzorov. Ale takéto deti potrebujú pomoc a podporu na každom kroku v spoločnosti, aspoň do určitého bodu. Preto je potrebné od začiatku vytvárať pre každého nie izolované, ale všestranné prostredie. Tu by sa mal objaviť človek, profesionál, ktorý nie je osobne zapojený do situácie, ale má schopnosť manévrovať s vlastnou dušou a pomáhať „špeciálnym“deťom: objavenie ich hlbokého ja a socializácia.
Prečo za mnou rodičia vôbec chodia? Na zmeny.
Som vlastníkom umenia týchto zmien? Odpoveďou na túto otázku bude moja skúsenosť, o ktorej vám poviem.
Ako prebieha naše Stretnutie s dieťaťom, naša spoločná práca? Vždy iný.
Tu sa opieram o názor, ktorý som už vyjadril: každý človek má svoju vlastnú jedinečnú úlohu a zdroje na jej implementáciu. V procese jemnej práce s dieťaťom spoločne objavujeme jeho ja, jeho úlohu, jeho zdroje prostredníctvom kresby, piesku, vody, hračiek. Prostredníctvom tela a práce na jeho relaxácii, emancipácii, tk. pri všetkých zložitých diagnózach je telo jedným nepretržitým „blokom“, zväzkom emócií, energií, myšlienok, ktoré neboli vyslovené zvonka, a oveľa viac. Práve tu spájame zážitok z pomenovania toho, čo sa deje, vlastnými menami, keď dieťa verbalizuje, čo sa s ním, s rodinou, čo sa deje tu a teraz.
Je chybou veriť, že dieťa, ktoré neprichádza do styku ani so svojou matkou, nič nechápe ani necíti. Je dôležité hovoriť o realite slovami, ktoré odrážajú existujúcu realitu, a nehľadať niečo „mäkké“a „vágne“. Dodám, že k práci s telom dochádza práve vďaka odomykaniu a schopnosti dieťaťa byť tým, čím je. Preto nehovoríme o masáži alebo niečom podobnom.
Naša cesta takmer vždy začína návratom do minulosti tohto dieťaťa, ktorú možno považovať za zdroj, najbližšiu k takému konvenčnému konceptu, akým je „norma“. Toto je dôležitá fáza pri akejkoľvek diagnóze, mimoriadne dôležitá napríklad v prípade autizmu. Dieťa sa s autizmom nenarodí, získava ho. Nebudem popisovať mechanizmy, iba poviem, že v určitom momente sa niečo stane s interakciou s významnou milovanou osobou (matkou) a dieťa sa zatvorí. Ale v jeho živote to tak vždy nebolo. Aj keď je to prenatálne, t.j. prenatálnom období, dá sa s tým pracovať.
Najdôležitejším momentom nášho stretnutia je súzvuk, zhoda, vzťah - existuje obrovské množstvo označení toho, čo je koniec koncov ťažké napísať slovom, ale toto je jediný základ práce. Práve to umožňuje dieťaťu dôverovať mi a na chvíľu sa s každým dieťaťom stať niečím celistvým. Dieťa teda urobí krok (každý má svoj vlastný - od milimetra po skok) do nášho sociálneho sveta a postupne, niekedy s regresiami, pristúpi k vyjadreniu svojich emócií, svojich myšlienok, vstúpi do toho, čo nazývame „komunikácia“, učí sa rozpoznať seba aj ostatných. Dieťa má možnosť byť v kolektíve, komunikovať, konať podľa pokynov svojich starších (a bez toho sa učenie ako také nestane), t.j. socializovať sa vo svete detí a dospelých.
Dúfam, že s rodičmi vytvorím pre najdôležitejšie „kroky“ich dieťaťa dôveru. Verte sebe a mne, verte, že sa všetko zmení a nestojí na mieste. To isté platí pre dieťa v plnom rozsahu. Vaše dieťa sem prišlo kvôli nám všetkým a vaša ochota pomôcť mu (jemu, a nie vašej vlastnej chybe, ktorá sa, bohužiaľ, stáva vašim nesplneným snom a presvedčeniam, atď.) Sa sama osebe môže stať dostatočným dôvodom na postup vpred a prípadne uzdravenie. Aby sa opäť veselo smial a hral žarty, aby ukázal kresbu, ktorú sa predtým pokúsil iba vykresliť, aby dostal svoje prvé hodnotenie a podelil sa s vami, aby sa podelil o trápenia a radosti, ktoré sa dopĺňajú jeho život každú minútu, jazdiť na bicykli, hrať sa s priateľmi a stal sa presne tým, o ktorom sníval, a … Áno, je ich veľa, tieto „ja“- každý má svoj vlastný. Ale to, že k nim môžeme prísť, je isté.
„Potom sa dotkol ich očí a povedal, nech sa vám verí“(Matúš 9:29)
Odporúča:
Koho Milujem, Pre Koho Mi Chýba? Neopätovaná Láska, Ako Príležitosť Stretnúť Sa So Sebou
Zamilovali sme sa! Intrigy, romantika a vášeň, teplo a neha, kreativita, veľa radosti a očakávania potešenia! Život je plný zmyslu, kvitne všetkými druhmi jasných farieb, prebúdza sa nádej na šťastie! Pocit potreby a vlastnej hodnoty! Ale naša láska bola odmietnutá … Môže byť veľmi ťažké vziať a prestať milovať.
BUDEM PRE TEBA (Venované Všetkým Matkám, Ktoré žijú Pre Svoje Deti)
Ak chce matka čakať na vnúčatá, musí svojmu dieťaťu z cesty prekážať. Margaret Barthová Rozumiem, že píšem článok o nevďačnej téme, že budem k sebe vyvolávať veľa rozhorčenia, hnevu a dokonca aj zúrivosti tých žien, ktoré si ako zmysel svojho života vybrali materstvo.
Koho A Kde Môžem Sprevádzať Alebo Čo špeciálne Môžem Urobiť?
Ako profesionálny psychológ nie som pre každého klienta. A pre ktoré potom? A prečo nie pre každého? Neviem, ako mám so všetkými pracovať, nie som multi-papiernik. V mojom vnútri je ladička, ktorá je naladená iba na tých, ktorých duše sú v hľadaní, v poznaní v snahe uvedomiť si svoj osud.
Prečo Je Pre Deti Dôležité, Keď Sa Rodičia Smejú, Alebo Ako Naučiť Deti Improvizovať
Takmer každý má priateľa, ktorý zakaždým povie rovnaký vtip a najhlasnejšie sa smeje. Je to pre neho veľká práca, rozosmiať vás aj niečím iným ako touto anekdotou. Alebo pri komunikácii s ním diskutujete iba o skutočných udalostiach z jeho života.
IRINA MLODIK: „JE POTREBNÉ DÁVAŤ DETI PRÍLEŽITOSŤ ŽIŤ ZLO“
Jedného dňa príde deň, keď bude dieťa prvýkrát agresívne. Dupne nohou. Udiera ťa päsťou alebo vedrom. A potom sa ukáže, že nešlo o jednorazový útok. Tá agresia je niečo, čo sa mu z času na čas stane, a v puberte sa dokonca stáva takmer trvalým stavom.
