Zámerná Cesta Uhlami Pohľadu

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Kedy je potrebné navštíviť terapeuta? Keď má človek pocit, že sa zatúlal do slepej uličky. Pri všetkom množstve samovzdelávacích materiálov niektorí z nás potrebujú hmatateľného sprievodcu z džungle psychických hald. Snaží sa nájsť tohto sprievodcu v terapii.

Prečo sa stáva, že terapia nefunguje alebo prináša dočasné výsledky? Dobrý staviteľ vie, že ak je budova postavená na chatrnom základe, nebude dlho stáť, bez ohľadu na to, ako veľmi ju vo vnútri natriete sadrou. Rovnako je to s terapiou: niekedy človek potrebuje ochranný alebo adaptačný mechanizmus, aby sa dostal do stavu mysle, v ktorom môže byť položený základ. Schopnosť vysvetliť klientovi také mechanizmy, ako je sledovací papier na zranenú myseľ - vrátane pozitívneho zamerania, zoznamu vďačnosti, skenovania telesných vnemov - a ich rozdiel od hlbokej vnútornej práce, je istým znakom profesionálneho terapeuta.

Jednou z chýb, ktoré vedú k strate času, duševných a intelektuálnych zdrojov, je pokus prinútiť pacienta preskočiť kaňon, keď nevidí ani na začiatok útesu. Nejde o obmedzený čas, ktorý má pacient k dispozícii kvôli finančným zdrojom. Terapeut je častejšie, ako je prijateľné, v stave zdanlivej „objektivity“, ktorá je v skutočnosti akýmsi spojením jeho profesionálnych a životných skúseností, podporená potrebou zostať abstrahovaný.

Pacienti, ktorí opustia terapiu, sa často sťažujú, že hneď ako vstúpia do terapeutovej kancelárie, okamžite narazia na túto „objektívnu, posudzujúcu osobu, ktorá si ponecháva odpovede na všetky otázky“. Je to nedostatok ľudskosti terapeuta, ktorý sa dá porovnať s nedostatkom lepidla, ktoré drží tehly pohromade v čerstvo postavenej budove.

Ako to už u mnohých veľkých myšlienok v našej kultúre býva, zlatá stredná cesta alebo rovnováha je pre nás niekedy neznáma. Ak nám niekto povie, že psychoterapeut musí vychádzať z pozície objektivity, zapojenie vlastných emócií do terapeutického procesu sa skončí. Takýto prístup je deštruktívnejší ako uzdravenie: k uzdraveniu môže dôjsť iba pomocou inteligentnej interakcie stratených a sprievodcu. Aby sprievodca priviedol strateného cestovateľa na svetlo, v prvom rade musí pochopiť, kde je, a nájsť ho sám!

Z čoho má stratený človek najväčší strach? Správne: že pri svojich potulkách bude vždy sám, bez spoločnosti. Že nemá kde kričať, pretože nikto nebude počuť; a že sa bude musieť dostať von vlastnými rukami. Preto keď sa človek prežívajúci hlbokú depresiu stretne s psychoterapeutom, ktorý mu okamžite povie, že byť v depresii je nezdravé a nesprávne a že takýto stav je potrebné zmeniť, pacient stojí pred situáciou, v ktorej je stále sám.

Väčšina z nás sa obracia na psychológov a terapeutov z toho dôvodu, že nevedia sami nájsť východisko. Naďalej v tomto stave samoty aj v prítomnosti terapeuta sa len utvrdzujeme vo svojej nesprávnosti. Ak cítim pocit a dajú mi jasne najavo, že ten pocit je zlý, čo mám robiť? Začínam mať pocit, že so mnou niečo nie je v poriadku. Prichádzam a hovorím psychológovi: „Niečo mi nie je.“Psychológ sa ponáhľa liečiť toto „nie tak“, aj keď v skutočnosti je všetko tak a vratkým základom, na ktorý je potrebné obrátiť osvietený pohľad, je hlboký pocit pacientovej nesprávnosti a neprijateľnosti jeho emócií. Ak potrebujete niekam poslať tím pracovníkov, tak iba tam.

Prvým krokom, ktorý musí psychoterapeut urobiť, aby skutočne zmiernil stav pacienta a zaistil ďalšie uzdravenie, je pozrieť sa na svet z pohľadu pacienta

V terapii založenej na vedomí tento proces nazývame vedomé prijatie vedomia pacienta. Iba tým, že sa na svet pozrieme z pohľadu pacienta, dokážeme určiť, čo viedlo k tomuto postoju k realite.

Uznanie primeranosti pacientových emócií je druhým krokom. Niektorí z nás v psychoterapeutickej oblasti sa pokúšajú pozerať na život pacientov ako na film: bez zbytočného zapojenia v strachu, že zapojenie a) by narušilo terapeutovu objektivitu (ktorú sme sami vymysleli a postavili do popredia a na ktorú sa pri rozhodovaní spoliehame) ešte viac ako intuícia, ktorá je v procese terapie absolútne potrebná), a b) ovplyvní náš vlastný duševný stav (vzhľadom na to, že vziať si problémy iných ľudí k srdcu si získalo povesť absolútneho „nie“v oblasti vzťahov medzi ľuďmi).

Pokiaľ ide o druhú obavu, dovoľte mi upriamiť vašu pozornosť na skutočnosť, že nevedome si vziať bolesť niekoho iného blízko k vášmu srdcu a vedome sa pozerať na realitu z perspektívy pozorovateľa umiestneného vo vnútri pacienta sú dve rôzne veci. Ide o dva rôzne stavy, dva rôzne pocity energetických vĺn! Vzhľadom na to, že najbežnejšou metódou zvládania bolesti je dnes jej odolávanie, nie je prekvapujúce, že sa bojíme „nepozvaných“pocitov a emócií. Zvlášť, ak sa im dá vyhnúť.

Cestovanie z uhlov pohľadu je zábavná technika. Pomáha aj mimo kancelárie, pri komunikácii s rodinou a kolegami. Herci, ktorí si na rolu dokážu zvyknúť, dobre vedia, že iba tým, že preberú časť vedomia svojej postavy, môžu v jeho mene pôsobiť realisticky. Práve to sa musíme naučiť robiť v terapii viac!

Pochopenie reality, v ktorej pacient žije „zvnútra“, a rozpoznanie tejto reality ako existujúcej a súčasnej je východiskovým bodom pre vedenie základnej psychoterapie. Aj keď je počet relácií obmedzený.

Lilia Cardenas, transpersonálny psychológ, psychoterapeut