„Áno“a „Nie“sú Najlepšími Regulátormi Vzťahov V Rodine, Pároch A Spoločnosti

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

„Áno“a „Nie“sú najlepšími regulátormi vzťahov v rodine, pároch a spoločnosti.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako často vo svojom živote hovoríte „áno“a „nie“? A aké slovo počuť častejšie? Ste skôr osobou „áno“alebo „nie“?

Existujú tri kategórie ľudí: tí, ktorí takmer nikdy nepovedia „nie“a vždy odpovedia „áno“na akékoľvek žiadosti ľudí okolo seba, ostatní - tí, ktorí takmer vždy odpovedia „nie“- len málokedy od nich počujete súhlas „áno“pery, a tí, ktorí sú rovnako schopní oboch odpovedí na žiadosti zvonku. Poslednou kategóriou sú ľudia s dobrými osobnými hranicami, ktorí vedia odmietnuť ponuku, ktorú nepotrebujú, vedia sa jasne zorientovať vo svojich vlastných potrebách a zohľadniť potreby milovanej osoby. Rovnováha „áno“a „nie“hovorí o zrelom postavení človeka a jeho vnútornej celistvosti a rovnováhe. A samozrejme, tretia kategória ľudí je viac prispôsobená životu v spoločnosti.

Ale bohužiaľ ich nie je tak veľa ako ľudí „áno“a „nie“ľudí.

Aké je slovo „nie“? Je regulátorom hranice vo vzťahu a regulátorom vzdialenosti medzi dvoma ľuďmi. Slovo „nie“môže povedať človek, ktorý v dospievaní včas vyriešil úlohu „ja“, cíti svoje vlastné hranice. Ak však súčasne málokedy povie „áno“, má strach, že tieto hranice budú porušené. Sú také krehké, že slovom „nie“neustále chráni svoje zraniteľné „ja“.

Aké je slovo „áno“? Je to regulátor intimity, schopnosť splynúť s inou osobou. Slovo „áno“môže povedať osoba, ktorá v dospievaní úspešne splnila úlohu byť v „My“. Je citlivý na potreby toho druhého. Ale ak súčasne málokedy povie „nie“, potom nie je schopný existovať izolovane od toho druhého, nemôže žiť sám bez páru. A často seba ignoruje.

Poďme zistiť, kto sú ľudia - „áno“. Sú to veľmi trpezliví, vytrvalí, súcitní, súcitní a starostliví ľudia. Sú viac zameraní na potreby ostatných než na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Ide o zranených liečiteľov, ktorí neustále niekoho zachraňujú, niekomu pomáhajú. A aj keď nie tak jasne, potom je taký človek stále „nabrúsený“pre pohodlie iných ľudí, ale nie pre svoje vlastné. Toto sú trpiaci, ktorých vždy používa každý a jazdia na chrbte. Koniec koncov, sú prakticky bezproblémové. Ignorujú samých seba a môžu sa vnútorne hnevať na ostatných, že musia neustále súhlasiť a slúžiť im, ale nedokážu povedať „nie, som taký nepríjemný“. Boja sa urazenia druhého človeka odmietnutím, majú strach, že ak povedia nie, stratia vzťah. Sú rukojemníkmi slova „áno“. A veľmi často práve preto, že takíto ľudia ignorujú svoje potreby, svoje pocity, trpia všetkými druhmi psychosomatických porúch, pretože sami v sebe potláčajú veľa hnevu a boja sa zostať nepotrebnými, a teda odmietnutými vyhnancami. A z tohto dôvodu sa rozhodnú zaprieť sami seba. Žijú s pocitom, že od narodenia nemajú právo povedať nie. Kto im to hneď zobral? Rodičia, samozrejme. Rodičia, ktorí vychovávali dieťa pohodlné pre seba, manipulovali so strachom zo straty a viny. Rozhodli pre dieťa, čo je pre neho najlepšie, kam ísť, aké rozhodnutia urobiť, kedy jesť, kedy spať. A tieto deti nemali právo deklarovať svoj nesúhlas s vôľou rodiča. Všeobecne platí, že aj v dospelosti žijú takíto ľudia bez tohto práva, pretože všetko, čo rodičia s takýmto dieťaťom robili skôr, už človek robí sám sebe. Sám nedáva právo na slovo „nie“. „Nemôžete odmietnuť, pretože druhého môžete uraziť odmietnutím“- ľudia často hovoria „áno“. Sami však ťažko znášajú odmietnutie a vnímajú slovo „nie“ako ranu, odmietnutie a nechuť. Najčastejšie ide o ľudí závislých od typu správania. Vždy nestačia na všetko: malá bolesť, malá pozornosť a láska, malé pocity, komunikácia, informácie.

Kto sú ľudia „nie“? Sú to ľudia, pre ktorých je vždy veľa. Slovom „nie“sa zdá, že sa oplotia od okolitého sveta vysokým plotom, ktorý sa chráni pred inváziou do ich osobného priestoru. Často sú to ľudia, ktorí v blízkosti druhého prežili veľké fiasko a považujú za neznesiteľné, keď od nich iný človek požaduje väčšiu pozornosť, lásku, komunikáciu. Sú vyčerpaní v komunikácii a spravidla sú skúpi na emócie. Čo sa im stalo? Akonáhle sa dostali do kontaktu so svojim rodičom, veľmi sa báli drvivej invázie niekoho, kto je oveľa silnejší ako oni a na ktorom boli úplne závislí. Báli sa moci, ktorú by nad nimi mohol prevziať iný človek. Takíto ľudia, ako prví, boli spravidla vystavení emočnému zneužívaniu, ale tu je v histórii vývoja pravdepodobne prítomné aj fyzické zneužívanie. Slovo „nie“je jediná vec, ktorá ich zachraňuje a dáva im schopnosť cítiť svoje „ja“nažive. Najčastejšie ide o ľudí s protichodne závislým typom správania.

Keď sa stretne človek „áno“a „nie“, potom je scenár „dobehni ma, ak môžeš“- jeden utečie, druhý ho dobehne.

Ale prečo presne sa takíto ľudia pária? Dokončiť to, čo je v dospievaní neúplné. Osoba „áno“sa musí naučiť byť v „ja“a osoba „nie“sa musí naučiť byť „v my“. Čo to znamená? Je dôležité, aby si človek „áno“vybudoval vnútornú oporu a naučil sa cítiť svoje hranice a uviedol slovo „nie“do svojho každodenného života bez strachu zo straty vzťahov. A človek „nie“sa musí naučiť byť v tesnej blízkosti druhého, nechať druhého vstúpiť na svoje územie, otvárať sa mu a nebáť sa, že ako v detstve bude jeho zraniteľnosť použitá proti nemu. Títo dvaja plnia tieto úlohy, pokiaľ ide o dospievanie a plnenie vývojových úloh. Ako často však ľudia neprechádzajú touto krízovou fázou vo vzťahu, keď sa po opojení romantickou láskou nájde rozdiel v dôsledku traumy z detstva oboch partnerov.

V ideálnom prípade by zrelý človek mal byť schopný povedať sebe „áno“a poprieť druhému, „nie“sebe a „áno“druhému. Bez toho, aby ste sa dlho zasekli buď v stave „áno“, alebo v stave „nie“. Vzťahy pozostávajú z neustáleho pohybu od dvoch „ja“k „my“a potom od „my“- dvoch „ja“a je to ako cyklus dýchania. Ak sa však pár zasekne pri nádychu alebo výdychu, vzťah zanikne. V tomto zaseknutí sa stávajú nemožnými, pretože sa stávajú neznesiteľnými pre oboch partnerov.

Akú radu môžete dať takémuto páru? Postavte sa svojim strachom z detstva a splňte ich na polceste. Jeden musí prekonať strach z intimity a vstrebávania druhým a druhý musí prekonať strach zo samoty a odmietnutia. Ako dvaja múdri, ale niekedy krutí učitelia, sa navzájom nechávajú dospieť. Sú sklamaní a navzájom si strhávajú ružové okuliare zaľúbenia sa a ak majú šťastie, dospejú k láske a vytvoria umelecké dielo vzťahov, v ktorom nie je miesto pre ideály, požiadavky a pokusy prerobiť toho druhého..