Terapia Poruchy Pripútanosti

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Spomedzi všetkej odbornej literatúry, ktorú som mal šancu získať pomocou rôznych právd, a nie právd (a mimo Ruska, zo zrejmých dôvodov to nie je také jednoduché), som sa dostal medzi vtipy svojich priateľov, ako napríklad „vy majú veľmi vycibrený literárny vkus “, ktorý mi priniesol knihy z Ruskej federácie, súťaž vyhral„ Terapia porúch prichytenia “od Karla Heinza Brischa.

Vzácne knihy čítam nárazovo. A tento je ten opitý. Pretože je to pre mňa významné nielen profesionálne, ale aj osobne (pripútanosť, smrť, hanba, samovražda a depresia sú všetky moje, opité, milované, pominuté a významné).

Takže to je všetko. Asi tu v tichosti načrtnem, čo na mňa robí dojem. Takže lepšie prečítam, čo som prečítal.

Tu sú fakty, ktoré na mňa zapôsobili z výskumu popísaného v knihe.

ADHD (nazývaná hyperaktivita) je často spojená s traumatickými zážitkami, ktoré sú spojené s poruchami pripútanosti.

Pripútanosť sa chápe ako druh skúsenosti zo vzťahu s dospelým, ktorý je pre dieťa významný (nie vždy ide o rodiča, môže ísť o osobu starajúcu sa o dieťa), v ktorom má opatrovateľ dostatočnú úroveň citlivosti na rozpoznať a správne interpretovať reakcie dieťaťa. Inými slovami, ide o empatickú kapacitu opatrovateľa.

„Citlivosť sa líši od zhovievavosti a prehnanej poručníctva a ochrany tým, že citliví rodičia povzbudzujú svoje dieťa v jeho rastúcej nezávislosti a zvyšovaní schopnosti komunikovať s cudzími ľuďmi“(c)

Ak sa dieťaťu dostane dostatočnej starostlivosti a uspokojenia jeho potrieb, kde je prvý rok života najdôležitejší pre formovanie pripútanosti, potom sa vytvorí základňa vo forme pocitu bezpečia a dôvery v tento svet, kde mentálne procesy vyvíjať normálne. Pri poruchách pripútanosti sa vytvárajú predpoklady pre vznik psychopatológií ako primitívnejších foriem mentálnej obrany.

Navyše tu hovoríme nielen o psychickej pohode dieťaťa, ale aj o organickom vývoji mozgu.

Všetci sme sa narodili s potrebou pripútanosti. To je nám vlastné na genetickej úrovni. Neexistuje dieťa, ktoré by nepotrebovalo náklonnosť, dospelý, ktorý by s ním mohol zostať v kontakte a dostatočne sa o neho starať, aby bol v dospelosti bezpečný a neexistoval transcendentálny stupeň frustrácie.

Rodičia najčastejšie nie sú schopní empatickej interakcie s dieťaťom kvôli svojmu vlastnému traumatickému zážitku, kde sú ich reakcie na dieťa buď predčasné a spomalené (dieťa už môže byť v transcendentálnej frustrácii), alebo úplne chýbajú, pretože sú skreslene interpretované prizmou ich traumatického zážitku alebo vlastnými projekciami (keď sú dieťaťu pripisované ich vlastné potreby). Výsledkom je, že poruchy pripútanosti sa môžu opakovať z generácie na generáciu, pretože nemôžeme svojim deťom dať to, čo sami nemáme.

Dobrou správou je, že nič z toho nie je smrteľné. V tom zmysle, že takéto porušenia je možné napraviť získaním skúseností s bezpečným pripútaním.

Pretože poruchy pripútanosti, traumatické zážitky a prítomnosť zrkadlových neurónov sú charakteristické nielen pre ľudí, ale aj pre socializované zvieratá, testovali sa na nich všetky druhy metód.

A aj keď odmietajúca, necitlivá krysa matka, ktorá si musela vytrpieť veľa týrania, je zvyknutá na pravidelné hladkanie, zmení svoje vzorce správania a stane sa voči svojim mláďatám oveľa citlivejšia.

My, samozrejme, s oveľa komplexnejšou psychikou tvorenia a len hladkania sme nepostrádateľní, ale dobrou správou je, že ak sa nám podarí nadviazať vzťah, kde sa bezpečnosť stane základom vzťahov (a viete, traumatickými, veľmi citlivými) súdruhovia, a nehovoríme o vonkajšej bezpečnosti, ktorá môže zodpovedať akejkoľvek „správnej forme“, ale o skutočnom empatickom prístupe), potom sú traumatické vzorce časom kompenzované skúsenosťou bezpečného pripútania.

Vlastne preto vždy a hlasne hlasujem za to, že v terapii nie sú dôležité metódy a čerstvé ryby (prepáčte, nechcem to hodiť, ale skutočne som nestihol ochutnať krásu čerstvé ryby v dlhodobej terapii, iba v demo reláciách a krátkodobej terapii všímavosti).. Preto sa mi preto zdá v terapii najdôležitejšia-pravdivý a úprimný prístup terapeuta ku klientovi, ktorý uzdravuje duša oveľa viac ako ostré zákruty a schopnosti terapeuta (no, podľa mojich skúseností je to presne tak). A preto je dlhodobá terapia samotného terapeuta taká dôležitá.

Také veci, drahý denník.

Pôjdem ďalej.

UPD. Áno, zabudol som napísať ešte jeden veľmi dôležitý bod.

Porucha pripútanosti je výsledkom tvrdého, neempatického zaobchádzania. V prípadoch, keď sú deti bité, šikanované a to je všetko, otázky spravidla nevznikajú. Ale to je niečo, čo je v terapii také bežné: „Odkiaľ som to všetko vzal? Nebol som bitý ani šikanovaný?“Takže občania. Ignorovanie vo vzťahoch rodič-dieťa, najmä ak ide o formu trestu, je jednou z najťažšie znášaných foriem odmietnutia dieťaťa. A zanedbávanie prostredníctvom nevedomosti možno rovnako odvážne považovať za formu násilia.

A v prasiatku. Deti, ktoré sa pokojne hrajú, nič nežiadajú a sú celkovo ideálne, to zďaleka nie je znakom toho, že je všetko v poriadku. „Navonok pokojné deti so spoľahlivo vyhýbajúcou sa pripútanosťou, ktorým sa pôvodne pripisovala zvláštna schopnosť prispôsobiť sa a prispôsobiť sa, silnejšie vyvinutá nezávislosť alebo pokojnejší temperament, keď sa hladina kortizolu v slinách menila ako miera stresových zážitkov, dokonca ešte vyššia. ukazovatele boli zaznamenané ako u detí so spoľahlivým alebo nespoľahlivým-ambivalentným vzťahom. Nespoľahlivý-vyhýbavý model správania [to je vtedy, keď je dieťa navonok pokojné v reakcii na odchod z matky] by sa mal chápať už ako dôsledok ochrany a prispôsobenie dieťaťa “(c).