Láska: Pokus O Existenciálnu Analýzu

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

Prepis prednášky

Platonickú lásku môžeme sublimovať tým, že si zachováme odstup, môžeme lásku prežívať telesne, na rôznych úrovniach a formách telesnej lásky. Môžeme milovať sadistické a masochistické, homosexuálne a heterosexuálne. Aká rozmanitosť foriem spočíva v láske! Mnoho z nás má jednu alebo inú otázku, ktorá súvisí s láskou.

S akou otázkou som sem prišiel? Chcem niečo vedieť?

Nabrala som odvahu hovoriť o láske. Keď som si uvedomil, aké ťažké je dnes skutočne naučiť sa niečo o láske. Kde sa dozvedáme, čo môže byť láska? Kde sme získali svoje znalosti? Tradícia uvádzania témy lásky bola daná náboženstvom a dnes takýto úvod uvádza televízia! A takáto situácia akoby vrhla človeka na seba, že sám musí sám objaviť, čo je láska a o čo vlastne ide, čo je v láske dôležité. Ale je tu aj výhoda, že je. Preto vďaka tomu, že si človek niečo nájde sám, zbystrí svoje vlastné individuálne vnímanie a vlastnú individuálnu skúsenosť. Možno však dnes za túto výhodu platíme príliš vysokú cenu.

Odkazujem na existenciálnu tradíciu podľa V. Frankla, ktorá má v tejto antropológii určitý prízvuk, obraz človeka, na ktorého sa spolieha. Rozhodol som sa povedať niekoľko myšlienok. Možno nám tieto myšlienky pomôžu pochopiť fenomén lásky a aký význam má v našom živote. Chcem začať z rámu alebo z postele, na ktorej spočíva láska.

Láska je postoj! Myslím, že tomu každý rozumie. Nie je to len vzťah, ale špeciálna forma vzťahu. Je na jednej strane vzťahom a na druhej strane je oveľa viac ako vzťah. Láska je stretnutie.

Preto chcem začať niekoľkými opismi toho, aký je vzťah, že existuje stretnutie. Vzťah je nejaký druh spojenia. Vzťahy vznikajú v momente, keď vidím človeka, v tejto chvíli sa správam inak. Akosi prihliadam na toho druhého, na úplne základnej úrovni mám určitý postoj, z ktorého sa neviem z toho vytiahnuť. Svoje správanie budem korelovať s ostatnými. Ak niekto sedí na stoličke, nemôžem len tak sedieť a sedieť na stoličke, pretože tam sedí. Ak stojí vo dverách, nemôžem prejsť dverami, akoby tam nebol. To všetko sú základné formy vzťahov. Ak by vo dverách nebol žiadny muž, potom by som to vzal a prešiel. Platí tu zákon, ktorý si do značnej miery neuvedomujeme. Nemôžem, nesúvisí to. Ak vidím osobu alebo predmet, nemôžem sa k tomu vyjadriť. Tento objekt beriem do úvahy vo svojom správaní. Toto je určitá základná forma vzťahu, v ktorom sme od prírody a ja tu nie som slobodný. Ako si vybudujem tento vzťah, ako s ním žijem, to je už zóna slobody. Ale skutočnosť, že iná osoba je alebo existuje predmet, je jednoducho daný. A keď jeden človek vidí iného, zdá sa, že musí vstúpiť do vzťahu.

Vzťahy ale majú ešte jednu vlastnosť, nielen svoju. neodvratnosť, ale keď ideme ďalej, majú určité trvanieto nikdy nekončí Ak sa stretnem s nejakým človekom, potom už mám históriu vzťahov. Kedykoľvek ho znova stretnem, už som ho stretol. A história našich vzťahov zanecháva stopu v budúcich vzťahoch, vo formách vzťahov. Ak som napríklad s niekým chodil do školy, zanechá to odtlačok vo všetkých našich budúcich vzťahoch, aj keď sa niekedy vezmeme, história tohto vzťahu bude v manželstve stále prítomná. Uvedomujeme si túto jemnosť vzťahov, potom, ak pracujeme s pacientom alebo pacientom, začne sa formovať nejaký súkromný vzťah, je to veľmi zložitý a ťažký vzťah. A my ako psychológovia musíme byť veľmi prísni, aby sme tu zostali eticky korektní. Pretože rany sa tu môžu rýchlo stať. Tento vzťah ako vzťah terapeut-klient zostáva, aj keď vstúpime do iného súkromného vzťahu. História vzťahu je uložená vo vzťahu. Všetko, čo sa medzi nami stalo, zostáva, každá bolesť, každá rana, každé sklamanie, každá sexualita. Všetko je zachované v histórii vzťahov a zanecháva odtlačok našej spoločnej existencie. Preto je veľmi dôležité, aby sme so vzťahmi zaobchádzali zodpovedne. Pretože nemôžem urobiť, niečo, čo sa nestalo, čo sa raz stalo, zostane. Vzťahy ako keby žili alebo sa stravovali v čase, ktorý ľudia trávia medzi sebou, a prostredníctvom intimity. Čas a intimita sú jedlom pre vzťah.

Spolu s tým, čo sa deje automaticky, je tu voľný priestor, môžem buď vstúpiť do vzťahu, alebo sa ho zdržať. V základnej rovine existujú vzťahy, ale vzťahy sa nevyživujú. Aby vzťah rástol, musíme mať na seba čas. Čas umožňuje vzťahom rásť. Keď sme zamilovaní, chceme jeden pre druhého strácať čas, a keď na seba nemáme čas, láska zomiera.

Čas na lásku je rovnaký ako voda na kvety a rastliny.

Rovnako je to s blízkosťou. Blízkosť posilňuje vzťahy. Kto si chce vybudovať vzťah, hľadá intimitu s druhým. Je priestorová separácia priaznivá pre lásku alebo prekáža?

Príslovie - Vzdialenosť a priepasť pôsobia na lásku ako vietor na oheň. Ak je oheň malý, vietor ho sfúkne, ak je veľký, vietor ho bude rozdúchavať.

Stretnutie je ako bodová udalosť v línii života (vzťahu). Stretnutie je dochvíľne, dochvíľne, spojené s okamihmi. Ak sa stretneme ja a VY. Na stretnutí vás vidím ako tvár, osobu. Zaujímalo by ma, čo je pre vás dôležité, čo vám robí starosti a hovorím, čo je pre mňa dôležité, takto sa javí dialóg. Dochádza k výmene toho, čo je dôležité, že osobne je to stretnutie, potom sa rozlúčime a stretnutie sa skončí, nesie punc otvorenosti a dialógu. Vzťah sa ale mení s každým stretnutím. Zo stretnutí vyrastajú dobré vzťahy. Ak sa stretneme v lietadle, ty a ja. Ak sa pozrieme jeden druhému do očí. To všetko podporuje vzťah.

Ľudia môžu byť oddelení mnoho rokov a zrazu sa znova stretnú. Rozhodne sa navzájom poznajú v tom, čo znamenajú jedna osoba pre druhú osobu. Napríklad na stretnutí so starým priateľom zo školy mu hovorím „si rovnaký, ako si ťa pamätám v mladosti“. Vzťah sa zachová, ale aktualizuje sa až v momente stretnutia.

Povedal som niečo o základoch lásky, vzťahov a stretávania sa.

Chcem vám povedať, čo rozumieme pod pojmom Osobná láska. Postavím to na základe našich skúseností. Čo je charakteristické pre lásku, ktorá presahuje vzťahy a stretnutia.

1. Zažívame Hodnota … Túto osobu máme radi. Cítime, že pre nás niečo znamená. Cítime, že sme s ním spojení, že k sebe patríme. Toto je láska k človeku, hudba, psychológia. Páči sa mi to, priťahuje ma to. Pozitívna emócia, vyjadrená formou aktivity, pocitu. Čo mám robiť, keď niečo cítim? V pocite, že som otvorený a dávam niečo, čo na mňa pôsobí, dávam tomuto niečo urobiť, niečo mne. Nechal som do seba vstúpiť hudbu a akoby do mňa vtlačil jej harmóniu. A ja som adoptovaný hudobnou harmóniou, týmto zvukom v mojom srdci. Cítiť znamená, že dávam k dispozícii svoj vnútorný život. To, čo niečomu dávam, mi príde do srdca. V pocite sa vo mne pohybuje môj život. Pocit ma vedie k pohybu vo vnútri. Láska by mala byť pocit. Láska sa musí diať na tejto úrovni, inak to nie je láska. Iba ak sa niečo dotkne môjho základu, mojej vitality a prebudí to môj život. V láske prežívam, ako sa ma dotýka iný človek. Akoby sa dotýkal alebo ma hladil po srdci. Vôbec to nie je sentimentálne. Je to hlboké prijatie vzťahu k vlastnému životu. Môj život, ktorý sa vďaka tejto hudbe, obrázku, v prvom rade vďaka ďalšiemu človeku, dotýka natoľko, že mi srdce poskočí. Láska je teda hodnotným zážitkom. Túto inú, túto hudbu považujem za niečo hodnotné. S touto emocionalitou je spojený zážitok z hodnoty. Iba vnímaná hodnota, ktorá je existenciálne relevantná.

2. Druhý bod, opisujúci naše skúsenosti, tento moment dotyku iného so mnou, zážitok rezonancia … Cítim sa hlboko priťahovaný ku mne. Tento pocit nevyplýva z určitého tlaku, ktorý na mňa vyvíjajú moje potreby. Vzniká z rezonancie, z chvenia. Táto bytosť je vo mne najhlbšia, najvnútornejšia, začína vibrovať, vzhľadom na to, že zodpovedá vibrácii toho druhého. Pretože VY oslovujete I. DOTÝKAŠ sa ma, si pre mňa zaujímavý. Vzťah medzi mojím ja a vašim ja rezonuje. Pretože niekde v hĺbke duše sme spriaznení. Nevieme ako, ale začíname sa milovať. Niekedy môžete počuť, že ak niekoho stretneme alebo niekoho milujeme, potom máme pocit, akoby som túto osobu vždy poznal. V hĺbke je k tejto osobe cítiť príbuznosť. Hlboké fenomenologické videnie toho druhého. Prostredníctvom svojej bytosti vidím tvoje. K. Jarspers „Za tie roky je žena stále krajšia, ale vidí to iba milujúci.“Láska ako maximálna femenologická možnosť človeka, u druhého vidíme maximálnu možnú hodnotu, to, čo v ňom spočíva, spiaca krásavica, vidíme, čo sa z neho môže stať, vidíme človeka v jeho potenciáli.

Gette „Láska nás núti vidieť vo vzťahu k druhému. K tomu, čím mohol byť. “Preto je dôležité milovať svoje deti. Aby v nich rástol potenciál, ktorý obsahujú. Milenec má pocit, prostredníctvom skúsenosti rezonancie k sebe patríme. A ak som s tebou, myslím si, že ti robím dobre. A mám obavy. Vaša prítomnosť mi robí dobre a má priaznivý vplyv na môj potenciál. Môžem byť viac sám sebou a ty môžeš byť aj viac sebou.

Dostojevskij „Milovať znamená vidieť človeka tak, ako ho Boh zamýšľal.“

3. Na základe skúsenosti s hodnotou a rezonanciou vo mne vzniká pozícia rozhodnutia „Je dobré, že si“. Milenci prežívajú hlbokú radosť z toho, kým sú. Aj keď nie všetko je dokonalé. Ale ten druhý sa mu páči všetko s vlastnými nedostatkami. Milenec chce podporovať iného človeka v jeho živote, v jeho bytí. Na základe toho vzniká ďalšia poloha, jeden postoj - aktivita vo vzťahu k inému. Snažte sa chrániť pred utrpením, chce viac dobra, chce, aby sa rozvíjal a zlepšovala kvalitu jeho života, a chce k tomu aktívne prispievať. „Milujem, a preto chcem, aby si bol.“Vďaka tomu je láska generatívna a stáva sa základom spoločnej budúcnosti.

Čo prežívame v láske? Hodnota iného človeka, rezonancia, impulz - aby ten druhý bol dobrý a ja chcem tomu druhému robiť dobre. Preto je v láske moment rozhodnutia. Dokážeme spolu, ako sami.

4. Láska chce budúcnosť, trvanie, zachovanie. Chce sa inkarnovať do pôdy. Ženie nás to k naplneniu. V partnerskej láske láska túži po sexualite. Láska nechce zostať v snoch, chce byť v skutočnosti. Minimálne vo svojich básňach chce pravdu, nemôže zniesť pravdu, lož. Keď milujeme, je jednoduchšie milovať druhého. Nechce, aby sa to, čo prežívame, skončilo zajtra. Spolu dávame niečo, čo vzniká. A je úplne prirodzené, že láska chce mať deti. Na znak lásky.

Psychologický základ alebo pozadie lásky. Milujeme to, čo sa nám podobá? Alebo milujeme to, čo je v nás? Táto dilema nie je v psychológii vyriešená. Oba tieto prípady sú cenné. Toto je nám známe, sme si akosi blízki, môžeme sa o to opierať, pomáha mi to lepšie sa prijať, posilňuje ma to vo vnútri, v láske je autoerotická zložka, narcistická zložka. A v láske k opačnému, odlišnému, zažívame akési doplnenie, impulz, rast z toho, že ten druhý je iný.

„Láska k blížnemu, je rovnaký ako ty“- kresťanstvo. Je iný, ale podobný. Láska k blížnemu je otvorenosť. Vyžaduje si to otvorenosť voči sebe samému, voči tomu, čo som neprijal. Ak som prijal seba, môžem prijať aj toho druhého.

Láska začína darom. Naša láska k sebe samému sa prejavuje iba vtedy, keď nás iní milovali alebo milovali. Šťastie v láske znamená, že sa so mnou o mňa niekto delí. Niekto ma pozýva, aby som bol s ním. Skúsenosti toho druhého sú úplné. A ten druhý má túžbu úplne ma prežiť. Ak som pripravený prijať toto pozvanie, milujem to. A potom sa z lásky stane vášeň. Chasidská múdrosť hovorí: „Milenec má pocit, že druhému ubližuje.“Vďaka láske je teda človek pripravený prijať utrpenie. Napríklad vezmite na seba utrpenie kvôli deťom, milovanej osobe.

Láska spôsobuje utrpenie, veľmi rozmanité utrpenie, spôsobuje túžbu, ktorá nám môže vypáliť srdce. Z dôvodu nedostatočného naplnenia alebo obmedzenia môžeme druhému ublížiť bez toho, aby sme to vôbec chceli. Ak ja trpím, milenec trpí so mnou. Utrpenie v láske je vždy zdieľané utrpenie. Niekedy môžeme trpieť ohňom, pálením, túžbou splynúť s iným, čo sa nikdy nedá úplne naplniť. Trpíme nerovnosťou medzi nami. Ten druhý mi nemôže úplne zodpovedať, prežíva, cíti sa inak. A stále som sám. Človek od toho očakáva, možno sa lepšie stretne, ale tajne čakajú. Existuje len veľmi málo ľudí, ktorí sú navzájom dokonalí. Len vo fáze zaľúbenia.

Zamilovanosť je pozostatkom raja na Zemi. Nepotrebuje ani spánok, ani jedlo. V láske vidím človeka takého, akým ho chcem mať. Všetky medzery v poznaní toho druhého vypĺňam svojimi túžbami, som zamilovaný do vlastných myšlienok. Keď sa zamilujem, je to o mne o mojich fantáziách, očarí ma to v niečom inom. Veci, ktorých sa milovaný dotýka a ktoré očarujú.

O sexualite a láske. Homosexualita môže byť rovnako osobná ako aj heterosexuálna. Láska je výrazom nejakého druhu komunity a komunikácie, otvoreného vzniku tretieho. Dieťa, umenie, úlohy. Sexualita znamená, že telesnosť je kombinovaná s mentálnou. Máme v ňom radosť zo skúsenosti so životnou silou. Cez telesnú senzorickú rovinu.

V sexualite sa môžem stať predmetom pre iného. To znamená, že sexualita je možná bez lásky. Prijať túto radosť zo života od iného alebo spolu s iným. To môže znamenať chvíľu šťastia. Ale nie je to najvyššia forma šťastia, ak neexistuje žiadna forma osobného vzťahu.

Prečo nevera bolí? Máme obavy, že budeme nahradení. Napríklad na úrovni sexuality. Znamená to, že nie som pre druhého dôležitý, ale iba moja funkcia, a to zo mňa robí predmet.

Láska od nás vyžaduje integritu. Vidieť sa navzájom takí, akí sú. Ďalších môžem zažiť všetkými zmyslami. Láska je niečo intímne, patrí len nám dvom. Nie je verejná. Ak som pripravený prijať toto pozvanie, znamená to, že som zamilovaný, potom sa láska stane vášňou. A ona ma pripravuje trpieť. Chasidská múdrosť hovorí: „Milenec má pocit, že druhému ubližuje.“Pretože milujeme - cítime, že iný ubližuje, láska robí človeka pripraveným prijať utrpenie. Napríklad kvôli deťom, kvôli milovanej osobe. Keďže milujem, nemôžem ťa nechať len tak v problémoch, ale chcem ti urobiť dobre. Aj keď ma to vyjde draho. Láska spôsobuje utrpenie, veľmi odlišný druh utrpenia, spôsobuje melanchóliu, ktorá môže spáliť naše srdcia. Môžeme si navzájom ublížiť. Bez toho, aby som vôbec chcel. Ak ja trpím, milenci trpia so mnou. Utrpenie v láske je vždy zdieľaným utrpením. Nemôžem byť dobrý, ak je môj milovaný zlý. Niekedy trpíme týmto horiacim ohňom lásky. Od túžby po jednote, túžby po splynutí, ktorú nemožno nikdy úplne splniť. Zažívame Nakoniec sme oddelení, aj keď sme spolu, ale stále oddelení. So všetkou rezonanciou, súcitom - ten druhý stále nie som ja. Nikdy sa nemôže úplne vyrovnať. On nie je. Zažíva pocity a často uvažuje inak. A aj v najbližšej láske zostávam tak trochu sám. To môže spôsobiť takú zdržanlivosť v láske, že sa človek nemôže úplne odovzdať druhému. Pretože ten človek nie je celkom dokonalý. Človek čaká a možno zároveň niečo hľadá, ale ak nie, zostane spolu.