Kardiologické Problémy Alebo Odmietanie života: Prípad Z Psychoterapeutickej Praxe

2024 Autor: Harry Day | [email protected]. Naposledy zmenené: 2023-12-17 15:53

34-ročný muž B. hľadal terapiu psychosomatických symptómov, ktoré ho trápia. Po tom, čo sa podrobil dôkladnému lekárskemu vyšetreniu s cieľom pátrať po kardiologickej patológii na klinike a dostal negatívny záver, bol bezradný a požiadal o psychoterapeutickú podporu. Jeho terapeutická aplikácia sa samozrejme zameriavala na sťažnosti na telesnú pohodu a s tým spojenú úzkosť

Pomerne vysoká inteligencia B. mu však umožnila predpokladať existenciu psychogénneho spojenia v obraze svojej choroby. B. však nemal skúsenosti a zvyk hovoriť o svojich pocitoch a túžbach a ani si ich všeobecne neuvedomoval. B. opísal takmer všetky epizódy svojho života rovnomerným neemotívnym tónom, pričom obsah jeho príbehu vo mne vyvolával úzkosť, strach a ľútosť nad touto osobou. Keďže predčasne prišiel o rodičov, neúspešne sa oženil. V rodinnom živote čelil neustálemu odmietaniu, a tak väčšinu času trávil v práci, kde bol veľmi úspešný a dostalo sa mu dostatočného uznania. B. nemal žiadnych blízkych priateľov, vzťahy s kolegami boli skôr chladné a formálne. Väčšinu zo vznikajúcich osobných reakcií (klient ich realizoval pomerne zriedka) vo forme pocitov, túžob atď. B. ovládal a radšej sa držal pre seba. B. vnímal aj náš kontakt len prizmou želaného terapeutického účinku, zdal som sa mu iba „špecialista, ktorý mu má možnosť pomôcť“. Často som sa cítil ako akýsi terapeutický aparát, napriek tomu, že som bol veľmi emocionálne zapnutý. Moje pokusy umiestniť javy vznikajúce v našom kontakte vo forme pocitov, túžob a pozorovaní B. spravidla spôsobili dve možné reakcie. B. buď moje slová úplne ignoroval, alebo bol naštvaný so slovami, že mu to nepomohlo pohnúť sa cestou zbavenia sa symptómu.

Na jednom zo sedení sme sa ocitli v zóne diskusie na tému prijatia B. inými ľuďmi, ako aj uznania jeho potreby a dôležitosti pre nich. V tej chvíli som sa živo zaujímal o B., čo pre neho nezostalo bez povšimnutia. Po nejakom čase sa ma B. spýtal, či je pre mňa skutočne významnou osobou. Odpovedal som, že počas terapie som sa k nemu dokázal pripojiť a že v mojom živote zaujíma významné miesto. B. povedal, že ho veľmi dojalo, že za tie roky sa o neho niekto skutočne zaujímal, a rozplakal sa. A hovoril a plakal, podľa mňa, osobne. Prvýkrát počas terapie som celkom jasne cítil jeho prítomnosť v kontakte so mnou. Toto bol významný pokrok v terapii, istým spôsobom prelomový.

V ďalšej relácii B. vyzeral vystrašene a poriadne nahnevane. Povedal, že ho štve, že terapia podľa jeho názoru prebieha veľmi pomaly (v opísaný moment terapie trvala asi 1, 5 mesiaca), a tiež to, že pracujem spôsobom, ktorý pre neho nie je vhodný. Pretože to, čo povedal, bolo adresované skôr vzduchu alebo priestoru kabinetu (taký návrat k úspechom posledného zasadnutia samozrejme bolo možné predpokladať, pretože nové skúsenosti, ktoré získal pri našom kontakte, zrejme nebolo ľahké asimilovať.), Navrhol som mu, napriek zjavnému riziku zhoršenia našich vzťahov, povedať tieto slová a adresovať ich osobne mne. B. mi ich prihovoril a ja som opäť pocítil už známy pocit prítomnosti B. v kontakte, aj keď to tentokrát nebolo pre nás oboch ľahké. Požiadal som, aby so mnou nenechával kontakt a zostal citlivý na to, čo s ním bude ďalej.

Zrazu sa B. pocity začali transformovať - začal hovoriť o zmesi strachu, ktorý by som mohol opustiť alebo odmietnuť, a závisti, ktorú cítil pre mnohé aspekty môjho života. V tejto fáze rozhovoru sa ukázalo, že podráždenie je v pozadí. Podporil som B., že má právo na svoje pocity, vrátane závisti, a vyjadril som vďaku za to, že so mnou môže svoje pocity a túžby spojiť, napriek zjavnému strachu a riziku odmietnutia. Je zaujímavé, že auto -dynamika nášho kontaktu tým nekončila - B. povedal, že pri kontakte so mnou zažil značnú hanbu, napriek tomu, že som očividne budoval dialóg spôsobom, ktorý mu bol oporou. Požiadal som B., aby mi osobne povedal o svojej hanbe a pozorne sledoval, čo sa s ním stane a ako sa jeho skúsenosti zmenia. O minútu neskôr B. povedal, že jeho hanba sa zrejme zosilňuje práve kvôli mojej starostlivej a podpornej pozícii, ktorú pre neho zvyčajne považuje za ponižujúcu, a dodal, že cítil túžbu zmiznúť. V tej chvíli som pocítil akútnu bolesť a ľútosť nad B. Keď som mu o nich povedal, dodal som, že som presvedčený, že má právo na to, aby sa o neho niekto staral, a aby ho ostatní ľudia uznávali za jeho dôležitosť a právo na existenciu.. S jeho tézou, že muž nemá právo na súcit a starostlivosť, som sa stretol s prekvapením a dokonca aj s určitým rozhorčením.

Zrazu sa v oblasti hanby, ktorá ešte nedávno vyzerala toxicky, začali objavovať bezvýznamné klíčky iných pocitov: ďakujem za to, že s ním zostávam, ako predtým, aj keď podľa jeho obvyklých výpočtov Mal som ho odmietnuť a tiež potešenie z kontaktu, ktoré už dlho v živote nezažil. Hanba sa postupne zmenila na rozpaky a prestala mať toxický vplyv na kontakt, aj keď, ako predtým, zostala figúrou. Požiadal som B. v tejto situácii, aby zostal v kontakte a zažil tento fenomenologicky nový emocionálny kokteil. V tomto bode sa naša relácia mala zastaviť a rozlúčili sme sa s B. Napriek mojej obave z možného „rollbacku“, ako je skúsenosť B., v nasledujúcom sedení sa nevyhol kontaktu so mnou, bol v ňom prítomný. celkom otvorene so svojimi pocitmi a túžbami. To naznačovalo, že sa začal proces asimilácie získaných skúseností.

Terapia a ťažkosti, s ktorými sa stretáva, sa tým samozrejme neskončili. B., ako predtým, zostáva v terapii, pričom od nej dostáva oveľa viac potešenia a terapeutických skúseností ako pred touto epizódou. Kontakt nám otvára stále viac príležitostí, neustále nás prekvapuje svojou nečakanou rozmanitosťou.